Vlhkosť nemá v dome miesto

Spôsobov, ako zateplenie vyriešiť, je niekoľko. Všetky však smerujú k tomu, aby celý objekt získal kompaktnú, ničím neprerušovanú tepelnoizolačnú schránku.

Najskôr sa treba zbaviť problémov

Miest určených na zateplenie v staršom rodinnom dome je naozaj mnoho. Preto je dôležité vykonať pred začatím prác dôkladnú analýzu. Treba posúdiť celú stavebnú konštrukciu a v jednotlivých jej častiach odstrániť rôzne poruchy.
Pri fasáde ide najmä o tieto, najčastejšie sa vyskytujúce poruchy:

• vytváranie trhlín,
  
• poškodenie omietky,
  
• škody zapríčinené pôsobením vlhkosti v dôsledku nedostatkov strešnej konštrukcie, základov a sokla.

Pri renovácii šikmej strechy je dôležité, aby konštrukcia krovu a krytina, ako aj strop najvyššieho podlažia boli bez porúch. V niektorých prípadoch je pri dodatočnom zateplení nevyhnutná skúška únosnosti tak nosných konštrukcií, ako aj samotného krovu. V prípade, že sa nerozhodnete zatepliť priestor pod šikmou strechou, treba zatepliť strop nad najvyšším podlažím, respektíve v prípade plochých striech túto strechu. Zateplenie stropu najvyššieho podlažia je najlacnejším a najjednoduchším tepelnoizolačným riešením, pretože náklady na jeho realizáciu sa vám vrátia už za niekoľko rokov.

Často sa zabúda na zateplenie stien suterénu a podlahy, ktorá má priamy kontakt so základovou zeminou. Občas sa tento problém aj podvedome zatláča do pozadia, pretože pri predstave ťažkostí, ktoré môžu vzniknúť pri zatepľovaní suterénu, si radšej niektorí stavebníci povedia, že táto izolácia nie je až taká dôležitá. V mnohých prípadoch však postačí, ak sa zateplí podlaha nad suterénom. Existujú riešenia, pri ktorých netreba ani znižovať svetlú výšku miestností, napríklad ak sa použije vákuová izolácia, ktorá pri hrúbke 3 až 4 cm dosahuje rovnaké parametre ako bežne používaná izolácia.

Účinná tepelná izolácia vyžaduje suché stavebné prvky, preto je najdôležitejším základným opatrením pred zateplením objektu odstránenie vlhkosti, ktorej príčinou môže byť kapilárne vzlínanie z vrstiev pod základmi, ako aj vlhkosť zo základovej, povrchovej a zrážkovej vody.

Obnova hydroizolácie podrezaním

Vlhké murivo sa zvyčajne objavuje z dôvodu nefunkčnej pôvodnej izolácie proti vlhkosti a vode, ale časté sú aj prípady, keď izolácia úplne chýba – či už z úsporných dôvodov, alebo pre nedostatočné vedomosti. Už obyčajný pojem odvlhčenie stien stavia každého odborníka pred ťažkú úlohu. Cieľom sanácie je zabezpečiť výrazné a trvalé zníženie obsahu vlhkosti v murive stavieb pomocou technických zásahov, ktoré spočívajú v obnove pôvodných systémov alebo v nanovo vykonaných sanačných metódach. Na správne vykonanie sanácie a poskytnutie dlhodobých záruk je zvyčajne nevyhnutné zabezpečiť kvalitnú izoláciu. Tá môže vzniknúť chemickou cestou na odpudzovanie vody, pomocou elektrického prúdu a vysúšania alebo klasickou cestou so zhotovením radikálneho rezu. Voľba správneho druhu izolácie sa musí posúdiť zo stavebnotechnického, ekonomického i ekologického hľadiska.

Pri sanácii vlhkého muriva treba využiť všetky dostupné metódy. Ako najúčinnejší, najmilosrdnejší, najdlhšie pôsobiaci a pravdepodobne aj najlacnejších spôsob je podrezávanie muriva. Podrezanie tehlového muriva sa dnes robí rovnako ako kedysi, používajú sa však motorové píly s vídiovými reťazami. Rez sa vedie v škáre medzi tehlami, prípadne medzi kamenným základom alebo kamennou podmurovkou a tehlou po úsekoch dlhých asi 1 m. Do prerezanej škáry sa potom vsunie izolačná fólia hrubá 2 mm. Škára sa proti sadaniu zabezpečí špeciálnymi, rôzne hrubými plastovými doskovými klinmi (rozmery závisia od šírky rezu a použitej izolácie). Kliny sú konštruované na únosnosť 500 kg/cm2, aby spoľahlivo uniesli desiatky ton, a trvalo ostávajú vo vyrezanej škáre. Vkladané izolácie sú určené na použitie ako zábrana proti vode aj radónu.

Plastové izolácie majú najdlhšiu životnosť zo všetkých používaných izolácií, sú veľmi pevné a odolné. Dokonca aj proti agresívnym soliam síranov, dusičnanov a chloridov (biele výkvety), ktoré vlhké murivo často obsahuje a ktorým ťažko odolávajú aj antikorové plechy. Rezná škára sa nakoniec vypĺňa cementovou maltovou zmesou. Do hrubých stien možno v prípade potreby vstrekovať do škáry cementovú zmes pod tlakom (čerpadlom). Týmto spôsobom sa dá zhotoviť izolácia tehlového muriva do hrúbky 130 cm. Vďaka motorovej píle možno podrezaním ošetriť všetky steny, aj štítové, susediace s iným objektom, keďže stačí prístup k stene iba z jednej strany. Pri správnom postupe podrezávania muriva je vylúčené akékoľvek sadanie, rez nesprevádzajú nijaké otrasy a vibrácie, ktoré by mohli objekt poškodiť.

Táto metóda poskytuje záruku, že nedôjde k narušeniu statiky. Zaujímavé je, že spomenuté plastové izolácie v značnej miere obmedzujú aj vibrácie prenášané do budovy napríklad z blízkej cestnej dopravy. Nespornou výhodou tejto metódy je aj jej rýchlosť (pri bežnom rodinnom dome do štyroch dní) a prijateľná cena – táto metóda mechanického izolovania je najlacnejšia. Ľahké je aj odstraňovanie „následkov“ – škára sa začistí a omietne, stena sa namaľuje a práca je hotová. Niekoľko problémov, aj keď nie neprekonateľných, predstavuje kamenné a zmiešané murivo, prípadne betón a železobetón.

Na podrezanie kamenného a zmiešaného muriva sa používa diamantové lano poháňané elektrohydraulickým systémom cez vodiace kladky upevnené na stene. Pri podrezávaní muriva sa však na chladenie lana musí použiť voda, ktorou sa rezná škára vyplachuje. Do reznej škáry sa napokon taktiež vloží izolácia, takže celý postup je obdobný ako pri podrezaní muriva reťazovou pílou. Aj izolácia muriva pomocou antikorových plechov má s podrezávaním muriva veľa spoločné. Ide o veľmi kvalitnú mechanickú metódu, ktorá ochraňuje stavebný objekt pred periodickým vlhnutím, respektíve zbavuje ho zemnej vlhkosti. Základom celého systému sú vlnité antikorové, chrómnikeloceľové dosky z vysoko ušľachtilej ocele, ktoré sa pneumaticky zarážajú do priebežnej škáry muriva. Ich vysoká tuhosť zaručuje, že ani v masívnom murive (až do šírky 100 cm) nedochádza k deformácii materiálu, a to ani vo viacpodlažných objektoch, kde je tlak v múroch enormne vysoký.

Vlhké murivo možno izolovať aj antikorovými molybdénoceľovými doskami. Svojím zložením síce nedosahujú kvalitu chrómnikeloceľových dosiek, k výhodám však patrí dlhá životnosť. Antikorové dosky možno pri sanácii aplikovať pri všetkých objektoch s priebežnou ložnou škárou v murive. Použitie tejto metódy sanácie tak nie je obmedzené iba na tehlové murivo. Naraziť antikorové plechy možno aj do kamenného muriva a do muriva z nepálených tehál. Daný objekt však treba vopred staticky posúdiť.

156279

Sanačné omietky

Sanácia vlhkého muriva je natoľko rôznorodá a komplikovaná problematika, že je veľmi ťažké zvoliť iba jeden postup riešenia, ktorý možno uplatniť vo všetkých prípadoch. Nijaká metóda sanácie vlhkosti nie je univerzálna a zvyčajne treba použiť kombináciu niekoľkých metód.

Ďalšou účinnou metódu pri opravách vlhkých stavieb je aplikácia sanačných omietok, ktoré zaisťujú odvádzanie vlhkosti obsiahnutej v murive. Ak vlhkosť v kvapalnej forme preniká z muriva do omietky, dochádza k viditeľným poruchám omietky. S prenikajúcou vodou sa do muriva a omietky dostávajú aj rozpustné, tzv. výkvetotvorné soli (roztoky síranov, dusičnanov, chloridov, uhličitanov), ktoré sa dostanú spolu s vodou na povrch muriva, respektíve omietky. Aj keď sa v týchto miestach môže voda odpariť, doplavené soli naďalej rozrušujú omietku a murivo. Vysoká vlhkosť zároveň znižuje mrazuvzdornosť povrchových úprav a vrstiev muriva. Preto by kvalitná sanačná omietka mala vďaka minimálnej kapilárnej nasiakavosti brániť prestupu vody a solí vo vrstve omietky. Minimálny difúzny odpor sanačnej omietky umožňuje difúziu vodnej pary von z muriva (keďže sa nezvyšuje osmotický tlak, nedochádza k vytláčaniu vlhkosti vyššie do steny).

Pre kvalitnú sanačnú omietku je dôležitý aj vysoký obsah pórov – soli sa môžu ukladať v štruktúre omietky bez jej poškodzovania. Vysoká priepustnosť sanačného systému vytvára priaznivé podmienky na odvod vlhkosti z muriva vo forme vodnej pary a na prípadné vysychanie muriva. Soli, ktoré masívne poškodzujú bežné omietky, sa v sanačnej omietke postupne ukladajú v jej veľkom pórovom systéme. Obmedzený prestup kvapalnej vlhkosti a veľký priestor na ukladanie solí tak zaisťujú, že povrch omietky ostáva dlhodobo bez viditeľných prejavov vlhkostí a porúch. Správna sanačná omietka teda nie je tesniaca a nepriedušne uzatvorená omietka.

Sanačné omietky možno pripraviť v zásade dvoma spôsobmi:

• z priemyselne vyrábanej suchej maltovej zmesi dodávanej vo vreciach,
  
• z malty pripravovanej bežným spôsobom priamo na stavbe pridaním modifikačnej prísady.

Suché maltové zmesi vyrábané priemyselne majú štandardné zloženie, ktoré garantuje výrobca. Ich spracovanie teda menej ovplyvňuje nedbalosť pracovníkov na stavbách a s vyššou pravdepodobnosťou sú zaručené ich finálne vlastnosti. Na svoje spracovanie zvyčajne vyžadujú intenzívne miešanie, ktoré zaistí vnesenie vzduchových pórov do štruktúry čerstvej malty. Pri priemyselnej výrobe suchej zmesi je súčasťou plniva mimoriadne pórovité kamenivo s otvorenou pórovitosťou, napríklad perlit alebo pemza. Sanačné omietky vyrábané pomocou prísad na stavbe sa vyrábajú obyčajne z bežných spojív, plniva a prísady, ktorá sa pridáva do zmesi pri miešaní malty. Pri tejto príprave sanačnej omietky je vzhľadom na ľudský faktor veľmi ovplyvnená výsledná kvalita omietky. Pri výrobe malty na stavbe je tiež problematické pridávať do zmesi pórovité kamenivo a malta iba z hutného kameniva nemôže dosiahnuť porovnateľnú pórovitosť s maltou, ktorá obsahuje pórovité kamenivo.

Sanačný omietkový systém sa zvyčajne skladá z troch vrstiev:

• prednástrek má v systéme sanačných omietok zaistiť priľnavosť (adhéziu) k podkladu, musí byť odolný proti pôsobeniu solí. Zväčša sa nanáša sieťovito, to znamená, že nepokrýva celý povrch omietaného muriva. Ak sa prednástrek nanáša na menšiu plochu, ako je 50 % z celkovej omietanej plochy, nemusí spĺňať nijaké špeciálne mechanickofyzikálne požiadavky;
  
• jadrová omietka slúži na vyrovnanie hrubých nerovností podkladu (vyrovnávacia omietka) alebo ako akumulačná vrstva na príjem solí pri mimoriadne vysokom zasolení podkladu (pórovitá jadrová omietka);
  
• sanačná omietka zaisťuje to najpodstatnejšie – finálny povrch, ktorý ostáva vizuálne suchý, bez výkvetov solí a porúch. Táto vrstva nesmie konštrukciu uzavrieť, ale musí umožniť difúziu vodných pár z konštrukcie, aby sa nezvýšili osmotické tlaky a vlhkosť sa nevytláčala vyššie do muriva, ako by to bolo v prípade uzatvorenia nepriedušnou vrstvou. Pri zvýšenom zasolení muriva treba zabrániť prieniku rozpustných solí do ešte nevyzretej, čerstvo nanesenej vrstvy sanačnej omietky. Niektorí výrobcovia predpisujú vykonávať špeciálne nátery (antisalty) na podkladovom murive, ktoré majú tomuto negatívnemu účinku zabrániť. Vrstva jadrovej omietky sa môže cielene navrhnúť ako akumulačná na ukladanie solí a posunutie odparovacej zóny, najmä pri veľmi zasolenom murive. Kritérium stupňa zasolenia pre návrh skladby omietok je vhodné pri návrhu konzultovať priamo s dodávateľom hmôt. Asi najznámejším parametrom pre sanačnú omietku je objem vzduchových pórov v čerstvej malte sanačnej omietky, t. j. 25 % objemu čerstvej malty. Z hľadiska funkcie omietok však nemožno obísť ani ďalšie požiadavky, ktoré sú v konečnom dôsledku ešte podstatnejšie. Sú to už spomínané dostatočná veľkosť celkovej otvorenej pórovitosti a kapilárna nasiakavosť.

156280

Zásady aplikácie sanačných omietok

Pri aplikácii sanačných omietok si treba uvedomiť, že sanačné omietky nezaistia odstránenie vlhkosti z muriva, ale iba dlhodobo suchý a nepoškodený povrch omietok. Priedušná sanačná omietka vizuálne zakryje vlhkosť, zabráni tvorbe výkvetov na povrchu omietky a umožní difundovanie vlhkosti z muriva bez zjavných porúch na povrchu omietok, prípadne postupné vysychanie sanovaného muriva. V prípadoch, kde z určitých dôvodov nemožno obnoviť izolácie, omietkový systém dlhodobo zaistí vizuálne suchý povrch omietky. Svojimi difúznymi vlastnosťami nezvyšuje osmotický tlak v kapilárach muriva (na rozdiel od nepriedušných úprav, ako je keramický obklad alebo cementové malty), a tým nevyvoláva vzostup vlhkosti do väčšej výšky, naopak, prispieva k vytvoreniu určitej vlhkostnej rovnováhy a stabilizácii muriva.

Sanačné omietky je vhodné použiť ako súčasť komplexného sanačného zásahu spolu s niektorou ďalšou metódou zníženia vlhkosti v murive, napríklad v kombinácii s obnovou hydroizolácie (podrezanie, injektáže, zarážanie plechov a pod.), s prevetrávanými vzduchovými systémami, drenážami atď.

Sanačné omietky možno aplikovať:

• v situáciách, keď je napríklad veľmi problematické účinne realizovať akýkoľvek druh dodatočného izolovania muriva a obmedzovanie prísunu vlhkosti do muriva (podzemné suterénne priestory z kamenného muriva);
  
• v prípadoch, keď aj pri použití akejkoľvek metódy dodatočného izolovania ostáva i po vytvorení zábran proti vzlínaniu vlhkosti murivo určitý čas vlhké. Čas vysychania je v tomto prípade až desiatky mesiacov. Pohľadová vrstva povrchov sa však vyhotovuje zvyčajne hneď po aplikácii dodatočnej izolácie, čiže ešte na vlhké murivo;
  
• v prípadoch, keď je v sanovanom murive okrem vlhkosti aj značný podiel škodlivých solí poškodzujúcich samotné murivo;
  
• pri namáhaných soklových častiach fasády objektu i v iných miestach silno zmáčaných odstrekujúcou vodou (často aj pri novostavbách).

Zásadnou požiadavkou na zaručenie účinnosti sanácie je celková hrúbka sanačnej omietky, ktorá musí byť minimálne 20 mm pri samotnej aplikácii alebo 15 mm pri aplikácii sanačnej omietky v kombinácii s jadrovou omietkou. Jednou z najdôležitejších operácií na zaistenie dobrej funkcie a dlhej životnosti sanačnej omietky je príprava podkladu. Pôvodne zavlhnuté a poškodené omietky treba odstrániť nad hranicu viditeľného poškodenia pôvodnej omietky do výšky, ktorá sa rovná približne hrúbke muriva alebo minimálne 800 mm. Narušené murovacie prvky sa musia vymeniť. Zo škár medzi murovacími prvkami (kameň, tehla) sa odstráni malta do hĺbky minimálne 20 mm a povrch prvkov sa dobre očistí oceľovou kefou.

Niekedy možno vykonať úpravu povrchu muriva niekoľkonásobným omytím vodou so špeciálnym prostriedkom, čo síce lepšie odstráni soli, ale vnesie ďalšiu vlhkosť do sanovanej konštrukcie. Finálnu úpravu zvyčajne tvorí štuková malta, ktorá je ošetrená náterovým systémom na vápennej, silikátovej či silikónovej báze. Akrylátové nátery sú menej vhodné. Ako zaujímavú úpravu možno vo vhodných prípadoch použiť aj tenkovrstvové minerálne omietky. Treba si uvedomiť, že nevhodnou finálnou povrchovou úpravou sa výrazne obmedzia difúzne vlastnosti omietok, a tým sa znehodnotí funkčnosť sanačného omietkového systému, a teda aj výsledok vykonanej sanácie.