Zasklenie okien a tepelná izolácia
Pre drevené, plastové či kovové okná sa používa takmer výhradne izolačné zasklenie. Izolačné zasklenie tvorí dvojica (prípadne trojica) plochých skiel, ktorých okraje sú k sebe po celom obvode pritmelené tak, že medzi sklami zostáva viac než centimetrová vrstva vzduchu.
Pretože vzduch má malú tepelnú vodivosť a v uzavretom priestore nemôže príliš samovoľne prúdiť, znižuje sa tým hodnota celkového súčiniteľa prechodu tepla. Pri kvalitnejších dvojsklách sa vzduch vnútri nahrádza inertným plynom s ešte menšou tepelnou vodivosťou (argónom, xenónom). V priestore medzi sklami sa pod rámčekom ukrýva tzv. molekulové sito, čo je látka pohlcujúca prebytočnú vlhkosť. Tá spolu s praktickou nepriepustnosťou používaného tmelu pre vodnú paru dlhodobo zamedzuje orosovaniu vnútornej plochy skiel.
Kvalitu zasklenia definuje súčiniteľ prechodu tepla U (W/(m2 . K)). Možno konštatovať, že čím je nižšia hodnota U, tým je zasklenie lepšie z hľadiska prechodu tepla. Zasklenie sa podieľa na celkovej ploche okna 60 až 80 %, a preto významnou mierou ovplyvňuje tepelné straty celého okna. Zníženie tepelných strát sa prejavuje aj vyššou povrchovou teplotou zasklenia na vnútornej strane, čo má za následok i nižšiu náchylnosť na povrchovú kondenzáciu vodnej pary. Dnes používané izolačné sklá majú súčiniteľ prechodu tepla U = 1,1 až 1,3 W /(m2 . K), používajú sa už aj sklá s hodnotou U = 0,7 (izolačné trojsklo alebo sklo typu “heat mirror”).
