Hlasuj o najzaujímavejší: článok o sťahovaní: a vyhraj jednu z lákavých cien!

Pošlite svoj hlas prostredníctvom SMS správy na číslo 6305 v tvare SUTAZ8(medzera) číslo článku. (Cena za zaslanie SMS je v hodnote 5,- Sk bez DPH. Službu prevádzkuje ZoznamMobile, s.r.o.)

1

Dostali sme svoj prvý malý byt a veľmi sme sa tešili, že sa presťahujeme. Pobalili sme veci, zabezpečili auto a hurá do nového. Bolo to sťahovanie ako každé iné, sťahovali sme sa do bytovky na druhé poschodie, kde ale nebol výťah. Prvý menší problém nastal pri prenášaní dlhého nového koberca, ktorý nemohli dostať cez schodisko hore. Museli ho lomiť a keďže som sa tomu prizerala, napadali ma rôzne varianty ako to nesenie zjednodušiť a „vylepšiť“. A tak ma po chvíli môjho radenia a nápadov, že ho radšej vytiahneme hore a vtiahneme cez okno dnu, poslali radšej preč. A dobre urobili, nasmiali sme sa, chlapci si to urobili po svojom a koberec sa dostal hore v poriadku. Ťahali sa chudáci hore s nábytkom, s práčkou a vlastne so všetkým. Keďže mám veľmi rada kvety, mala som aj jednu kvetinovú drevenú stenu, ktorú som veľmi chcela. Napriek tomu, že ma presviedčali, že to nie je dobrý nápad, samozrejme, že som sa jej nechcela vzdať. Keď už mali moji zlatí „nosiči“ naozaj dosť, ako poslednú mi dopravili aj moju milovanú kvetinovú stenu. A vtedy som zistila, že som zle odmerala priestor, kde som ju chcela mať a kvetinová stena sa mi tam nevojde a tak musí preč. Neostávalo im nič iné, len ju zase vyniesť von do auta. Mám skvelú rodinu, tak aj sťahovanie, napriek drine, brali s humorom.

Pri vybaľovaní vecí zo škatúľ som zistila, že moja obľúbená soška Charlieho Chaplina a dcérkina ozdobná tekvička nemajú hlavy. Hlavičky sa niekde odrazili, napriek tomu, že som ich zabalila do papiera a boli v škatuli. Vtedy som v duchu videla nešťastnú tváričku mojej dcérky a tak som rýchlo primeriavala, či sa to dá zlepiť a začala som hľadať v tom chaose lepidlo. Našla som a našťastie sa to dalo zalepiť tak, že dcérka si to nevšimla.

2

Sťahovanie chce mať každý za sebou rýchlosťou guľového blesku. V mysli som si aj ja urobila plán ako to všetko prebehne, kto čo vezme, kedy sa čo odvezie, kam sa čo naloží… Skutočnosť je však iná. Sťahovala som sa už trikrát, vecí na sťahovanie sme mali ako normálni „škrečkovci“ zakaždým viac. Ani si neuvedomujem, že stojím uprostred už prázdneho bytu. S úľavou si vydýchnem, hoci si uvedomujem, že toto je len prvá etapa, druhá ma čaká v novom domove. Á, ešte pivnica. Tam je našťastie plno nepotrebností, tak okrem vreca schytím pod pazuchu aj manžela, aby mi neskôr nevyčítal, že som mu vyhodila „hybridný kľúč z roku sto“ a cupitáme po schodoch do suterénu. Držím vrece, do ktorého postupne pribúdajú naškrečkované predmety a s radosťou zisťujem, že druhá kôpka tých užitočných vecí je menšia.

Nový bytík je vzdialený 30 km a na polceste mi rozrušený muž oznámi, že nemá mobil. Hlúposť, pomyslím si, veď v dnešnej dobe, keď chlapi viac stískajú tieto čudá ako svoje manželky, je ťažké stratiť ho. Pravda sa však ukáže, mobilu nikde niet, tak sa musíme vrátiť. Vyzváňam s mobilom na číslo môjho najdrahšieho v opustenom byte a nikde ani hlások, vybehnem s ním aj na parkovisko, čo ak tam odpočíva v tráve, už obieham po obežnej dráhe dobrých dvadsať minút, keď mi to došlo. Dobehnem vyzváňajúc k zaváňajúcej opache a z nej sa ozýva známa Mozartova melódia. Jasné, že sa hneď začnem prehrabávať v kontajneri plnom neporiadku, ktorý vznikol vďaka poriadkumilovnosti mojich susedov. Svoju polovičku som náležite pochválila a vyhnala som ho ešte raz skontrolovať holý byt.

3

Mojím domovom bola na niečo vyše troch rokov turistická ubytovňa. Jedného dňa ale pohár trpezlivosti pretiekol a ja som si začala zháňať niečo iné. Do úvahy prichádzal jedine podnájom. Ani som netušila aké to bude ťažké nájsť v malom meste cenovo dostupný a slušný podnájom. Po polroku odmietania a znechutenia som to už chcela vzdať. Dve čísla v mojom notese mi však nedali spávať. S oboma nájomcami som si dohodla schôdzku v jeden deň. Hodinový rozhovor s prvou pani neviedol k ničomu, nevedela čo chce, či chce vlastne byt prenajať, nevedela koľko zaň chce, nevedela mi povedať ani výšku mesačného nájmu, nič. Nabrala som posledné sily a s odporom šla na druhé stretnutie. Mladý manželský pár ma zaviedol do novo zrekonštruovanej garsónky. Vošla som dnu a bola som uchvátená. Prvé čo ma napadlo bolo, že za toto budú chcieť polovicu môjho mesačného platu. Keď mi však povedali sumu, srdce sa mi rozjasalo. Konečne. A po vete: „Môžete sa sťahovať aj zajtra,“ som už ani nedokázala skrývať svoju radosť. Do začiatku nového mesiaca zostávali tri dni.

Zrazu som mala útulnú, moderne zariadenú garsónku! Nová kuchynská linka, zabudovaná chladnička, barový pultík, keramický sporák s rúrou, murovaná kúpeľňa, práčka, vstavané skrine na chodbe, kreslo, posteľ, dlažba a laminátová podlaha – proste sen. Čo ale s mojimi pár kusmi nábytku? Do nového podnájmu sa nezmestili a dostať ich domov k rodičom 200km ďaleko za tri dni, vzhľadom na moju finančnú situáciu, neprichádzalo do úvahy. Tak som sa pustila obvolávať kamarátky! Postupne sa mi podarilo umiestniť rôzne kusy môjho nábytku u známych, kde na mesiac-dva nebudú zavadzať, dúfajúc, že v najbližšom čase sa mi podarí vybaviť ich odvoz do rodičovského domu. Kolegyňa presvedčila svojho syna a jeho dvoch kamarátov, aby mi za istú malú finančnú sumu prišli pomôcť, vybavila som auto a hurá – šla som sa sťahovať.

V piatok v práci som sa nemohla dočkať kedy odbije 15. hodina a konečne sa začne moje „veľké“ sťahovanie! V pozore nastúpená s troma chlapcami som čakala na auto, ktoré meškalo asi hodinu. Ďalším problémom bol, ako sa ukázalo, nový vrátnik na ubytovni. V akomsi zápale vernosti a zodpovednosti k danému zariadeniu mi odmietol dovoliť odniesť moje kusy nábytku. Po rozvoze ťažko vybojovaného nábytku k rôznym známym po celom meste sme sa konečne dostali k vchodu môjho nového domova. Moji mladí pomocníci sa za tú dobu rozutekali na akýsi veľmi dôležitý tréning a ja som zostala so všetkými mojimi hmotnými statkami sama pred bránou 12-poschodového vežiaka. Šofér sťahovacieho auta, ktorý ma hneď na začiatku upozornil, že on len „šoféruje – veci nenosí“, pozeral na mňa ako na mimozemšťana. Musela som vyzerať veľmi úboho a bezmocne lebo mi pomohol vyniesť všetky veci. Po zaplatení sa počas mojej nekonečnej ďakovačky vyparil a zrazu som bola sama s horou škatúľ a tašiek. Ráno pred pol štvrtou hodinou mala už každá maličkosť svoje miesto a mohla som si ľahnúť spať.

4

Konečne sa nám podarilo zohnať byt, ktorý zodpovedal predstavám všetkých členov rodiny, a tak sme sa pustili do horlivého balenia a vyhadzovania nepotrebných harabúrd, ktoré sa za tie roky nahromadili v našej domácnosti. Je pravdou, že nebezpečenstvo v mojej podobe číhalo na všetkých, ktorí si chceli ešte čo-to zo zaprášených vecí uschovať a pivnica sa nám zdala po ich odstránení nekonečne veľká. Spotená ako kôň som si konečne po celom tom balení, sťahovaní a prenášaní nábytku vydýchla.

Náš nový domov však potreboval menšie úpravy, tak sme sa s manželom za čerstva pustili do rekonštrukcie. Reku, aj tak je všetko rozhádzané, netreba to odkladať. Hm… a objavili sme „poklad“… síce, ako pre koho!

V kúpeľni pod vaňou sme našli akúsi starú plastovú tašku. Zvedavosť nám samozrejme nedala a tak sme do nej nakukli. Boli v nej listy previazané stužkou. Prekvapene sme na seba pozreli a hneď nám napadlo, že zrejme patria predchádzajúcim nájomníkom. Čo čert nechcel, pani, ktorá si po ne prišla, bola ešte prekvapenejšia než my. Keď rozviazala stužku zbledla a krvi by sa v nej nebol dorezal. Zmohla sa iba na tiché ďakujem a odišla. Jej smska to vysvetlila… boli to listy adresované jej manželovi od milenky… Nuž, poviem vám, v tej sekunde by som sa bola najradšej niekam prepadla.

Trapas ako hrom! Neviem čo všetko sa udialo ďalej, dúfam, že to zvládli a nejako vyriešili.

Občas sa pristihnem pri myšlienke, čo by bolo, keby podobný „poklad“ objavili v našom bývalom byte ľudia, ktorí ho od nás kúpili.

5

Každé sťahovanie prinieslo humorné aj kritické situácie.
Našla som voľný 1-izbový byt v novostavbe. Povedala som si, že keď budem mať aspoň tento byt, možno sa mi ho podarí niekedy vymeniť za väčší. Zobrala som teda ponuku a s nadšením som sa vybrala aj so svojou 62-ročnou mamkou pozrieť novostavbu a svoj budúci domov. Zabudli sme však, že vtedy sa stavalo tak, že sa síce postavil dom, ale prístupové cesty… Boli sme so sebou nadmieru spokojné, keď sme dorazili k paneláku, ktorý bol však zavretý a my sme si ho prezerali ako pyramídy – len zvonku. Ale dom som videla, stál a to bolo hlavné, už som čakala len na odovzdávanie bytov. Prišiel deň D. Nahrnulo sa nás do vchodu asi 200 vtedy ešte nájomníkov, lebo za každý zo 48 bytov sem prišli najmenej traja budúci susedia. Vznikol zmätok a nedočkavosť a vyzeralo to, akoby tu už v ten deň všetci chceli aj nocovať. Aby si stihli nasťahovať periny, boli „usporiadatelia tejto reality šou“ nútení vypísať čísla bytov a mená a to bol súčasne aj poradovník odovzdávania.

S nadšením som prevzala kľúče a mala som si ísť skolaudovať byt, poznačiť všetky nedostatky, ale musela som sa poponáhľať, lebo vo februári je skoro tma a v dome ešte nebola elektrina ani voda. Takže hoci tam bol len elektrický sporák, nemohla som zistiť, či je funkčný. Chcela som vojsť na lodžiu, ale dvere sa nedali otvoriť. Potom som sa poriadne zaprela a podarilo sa, no len otvoriť. Keď som ich chcela zavrieť, nech som sa snažila akokoľvek, snaha márna – špára, ktorá tam ostávala, bola veľká až tri centimetre a riadne cez ňu ťahalo. To bolo všetko čo sme stihli, lebo už bola tma. Na druhý deň sme mali „voľno“, lebo v paneláku mali robiť nejaké úpravy s výťahom a elektrinou, tak sme prišli až o dva dni. Vojdeme do vchodu a pri poštových schránkach tiekla prúdom zo stropu voda. Prišla som do svojho bytu, zložila nejaké veci a ani ma nenapadlo ísť do kúpeľne. Odišla som a ponáhľala sa do obchodu s nábytkom zistiť, kedy bude hotový môj nový nábytok.

Na druhý deň, keď som vošla do paneláku, visela tam veľká ceduľa, že voda tečie v šachte a nech sa každý pozrie, či to nie je u neho. O 16. hod. mali prísť z bytového družstva opraviť to. Keď som otvorila byt, počula som akýsi čudný hluk, hučanie vody, ktoré bolo až príliš blízko. Až vtedy som zacítila, že stojím vo vode. Voda netiekla len v šachte a odo mňa, ale už aj z nádržky na WC, ktorá vlastne nebola ani upevnená, len akosi položená a keď pustili vodu, tak ten tlak zrejme nevydržala. Ďalší nedostatok. Čakala som teda na pracovníka BD, ale až po hodine mi napadlo, že uzavriem aspoň prívod vody.

Život v paneláku postupne naberal na obrátkach, najhoršie bolo sťahovanie nábytku, pretože architekti nenaplánovali veľký výťah, len malý pre tri osoby a tak sa všetky sedačky, skrine a obývačkové steny nosili peši po schodoch. Tu dochádzalo k prvým hádkam, keď jedni chceli hore, druhí dolu, alebo všetci naraz s nábytkom hore.
Pevne verím, že sa už sťahovať nebudem.

6

Keď nastal deň nášho sťahovania do vytúženého nového bytu, už od rána ma sprevádzala eufória. S nadšením som balila veci do všemožných obalov a v duchu som si už predstavovala kam ich v novom domove „naaranžujem“.

Po vyčerpaní tašiek a škatúľ prišli na rad veľké čierne igelitové vrecia. Ešte zopár zabudnutých „handier“, manželove firemné doklady, dozbierať nepotrebnosti a odpadky na vyhodenie a finito. Ešte nostalgický pohľad na naše prvé spoločné bývanie, keď manžel vyniesol poslednú vec a hurá do nového hniezdočka. Žiaden oddych, žiadne zábavky, okamžite som sa pustila do vybaľovania. Kuchyňa, oblečenie, knihy, drobnosti a… zmrzol mi úsmev na tvári. Pri otvorení vreca, v ktorom sa mali nachádzať manželove firemné písomnosti, boli odpadky. Ešte zúfalé preverovanie, ale pravda bola krutá. Vyhodili sme nesprávne vrece.

Manžel zareagoval ako typický chlap. Vina bola samozrejme na mojej strane. Nuž, nezostávalo nič iné ako vrátiť sa k nášmu starému známemu kontajneru. Avšak aby toho nebolo málo, akiste nejaký náš brat bezdomovec nás predbehol a jeho obsah dokonale premiesil. Keď manžel videl svoje veci nesystematicky rozložené medzi zhnitými paradajkami a podobnými zvyškami z produkcie desiatok domácností, zúfalo si sadol na zem a chytil sa za hlavu. A mne ako „hlavnej vinníčke“ v tej chvíli nezostávalo nič iné, ako pod rúškom tmy s baterkou v ruke vliezť do tej neprívetivej nádoby a zachraňovať čo sa dá. Mali ste vidieť tie tváre okoloidúcich. Ešteže sme sa presťahovali na opačný koniec mesta.

7

Pred necelými 3 mesiacmi sa mojim rodičom splnil sen. Konečne nastalo veľké sťahovanie našej spálne. Vyprázdnili sme spálňu, ale malo to jeden háčik – naša stará vstavaná skriňa. Vedeli sme, že dostať toto obrovské monštrum z izby bude náročné. Ocino bol prinútený zaobstarať si náradie a pustil sa do práce. Po dlhšom čase sa však skriňa stále všemožne bránila. Tak na pomoc prišla mamina. Tá však zvolila inú taktiku. Navrhla, aby ju ocino začal rozoberať zvrchu. Od susedov sme si požičali rebrík… neskôr aj vŕtačku, teda zalarmovali sme celú dedinu. Po 2 hodinách sme z nej dostali len niekoľko malých skrutiek. Ocinovi pomaly začal stúpať adrenalín. Aj napriek tomu však držal nervy na uzde a nevzdával sa. Už sa pomaly stmievalo a skriňa stále stála na tom istom mieste. Mamina to nakoniec vzdala, ale ocino nie, ten nám chcel dokázať, že je chlap a tú skriňu rozoberie. Ani po neuveriteľných 10 hodinách sa mu to však nepodarilo a vzdal to. Na druhý deň ráno nevládal vstať z postele a na skriňu sa nemohol ani pozrieť. Musel zavolať majstrov, tí skriňu rozobrali a sami priznali, že ten kto ju skladal, si dal na tom dobre záležať.

Najsmiešnejšie na tom všetkom je, že tým človekom bol sám ocino, len o 15 rokov mladší.