Horská vila z Talianska
Vilu v západnom Taliansku nazval jej autor Duilio Damilano Horizontálny priestor. Jej horizontalita je ozaj nápadná, priam sa naťahuje, aby si obyvatelia užili výhľad na štít Ligúrskych Álp, vysoký takmer ako náš Kriváň. Ako to, že prízemný dom, ktorý má takmer desaťnásobnú dĺžku oproti výške, pôsobí harmonicky, ba na podvečerných snímkach, obklopený ťažkým, topiacim sa snehom, až idylicky?
Niekoľko prekvapení ešte pred prahom
Hoci v názve domu sa architekt prihlásil k horizontalite, robil, čo mohol, aby dĺžka nepôsobila rušivo. Kým sa po bridlicovej dlažbe nepriblížime ku schodom na terasu, dokonca sa zdá, že je to dvojkrídlová stavba s ľahkým spojovacím traktom. Je to však, samozrejme, ilúzia na základe perspektívy a kompozície, objekt je totiž v podstate kompaktný. Táto ilúzia sa stráca, keď sa pri ďalších krokoch ukáže, že predná časť domu vôbec nevystupuje tak výrazne, ako sa zdalo. Naraz múr ohraničujúci zadnú časť terasy prikryje viac ako tretinu domu a vila opäť nepôsobí dlhá.
|
Kompozícia priečelia silno poznačila usporiadanie miestností, ktoré je ozaj netradičné. V zdanlivo strohej stavbe možno prekvapujúco nájsť podobnosti s barokovou architektúrou: je bohatá na jemne vyvážené vzťahy, vyhýba sa symetrii a uplatňujú sa v nej optické klamy – z tohto pohľadu napríklad vzniká ilúzia dvojkrídlovej stavby so spojovacím krčkom (centrálnu časť domu odľahčuje priehľad cez dve zasklenia, umiestnené oproti sebe v dispozícii obývačky). Dôležitým prvkom je kolmý vyčnievajúci múr na juhovýchodnom nároží. Poskytuje podobný priehľad do krajiny, ako architektonický rámec terasy na opačnom konci a malé okno v strede kompozície. Vytvára náznak symetrie, ktorú iné prvky zasa narúšajú. |
Ďalej, pri schodoch, prekvapí strom zasadený vo výreze v parapete terasy. Na samom fakte, že kmeň, skôr bizarný ako krásny, oživuje strohú a pravouhlú geometriu architektúry, nie je v rámci súčasných trendov nič prekvapujúce. Navyše, ak podobné oživenia, mierne odchýlky od pravidla, pozorujeme v Horizontálnom priestore aj inde. Naznačuje ho napríklad niekoľko červených kusov nábytku od firmy Edra v interiéri ladenom dobiela a tu a tam porušenie symetrie, čo najprv tušíme, až potom zbadáme. Na mieste s nadmorskou výškou osemsto metrov však určite prekvapí, že strom na parapete je granátové jablko, ktoré by sme si my, neznalí, predstavovali skôr v sadoch a záhradách prežiarených stredomorským slnkom.
| Tíková podlaha vedie z terasy pred jedálňou okolo kuchyne až za roh, na terasu pri kratšej, východnej strane domu, odkiaľ sa dá vojsť do veľkej spálne. Vzhľadom na značný presah strechy je táto časť skôr súčasťou členitej terasy, ktorá napoly obopína dom, ako len krytým spojovacím chodníkom. Zaujímavým detailom je rozčlenený bočný múr pri jedálni, vedľa priechodu na strednú časť terasy. |
Ďaleká cesta do kuchyne
Ďalším prekvapením je netradičná dispozícia. Z príjazdovej cesty sa vystúpi na terasu pred detskými izbami. Kroky vedú popri obývacej izbe, kde sa materiál terasy zmení z vápencových dlaždíc na domáckejšiu tíkovú podlahu, a ďalej popred jedáleň ku kuchyni. Kým do nej vojdeme, zarazí jej nezvyčajné umiestnenie v najvzdialenejšej a najtichšej časti vily, len kúsok od spálne rodičov. Táto časť domu je oázou pokoja. Leží v srdci záhrady, najďalej od susedných domov, dokonca ju od prístupovej cesty ani nevidieť – zakrýva ju vystupujúci múr, ktorý ohraničuje zadnú časť terasy pri jedálni.
| Zo vstupnej časti ozvláštnenej granátovým jablkom sa prejde do domáckejšieho prostredia pod rustikálnym trámovým stropom. Nádych ležérnosti získala terasa troma sedacími vakmi od Zanottu (Piero Gatti, Cesare Paolini, Franco Teodoro, 1968), pred nimi stojí stolík z kolekcie Phoenix od Patricie Urquioly (Moroso, 2004). Silným akcentom v obývacej izbe sú nádoby od Serralungu so šeflerou a Ficusom lyrata. | Kamenný vnútorný pozdĺžny múr považoval architekt za výrazovo nevhodný a obložil ho rôzne hrubými doskami, ktoré vytvárajú jemný geometrický reliéf. Jedným zo štyroch silných farebných akcentov v obývačke je pohovka Tatlin (Mario Cananzi, Roberto Semprini, Edra, 1989). |
V kuchyni vyniká elegantná kombinácia nábytku od minimalisticky a ekologicky zameranej talianskej firmy Boffi a barových stoličiek tradičnej značky Calligaris. Obdiv však patrí predovšetkým širokému výhľadu na alpský masív. Architekt chcel docieliť, aby v najfrekventovanejších miestnostiach bol ustavične na očiach. Jednoduché.
| Sklené dvere, ktoré vedú z kuchyne na terasu pri kratšej strane domu, sú dôležitým prvkom. Otvárajú ďalekú perspektívu – tak, ako to pozorujeme z viacerých miest v dome aj pred ním. Dvere prispievajú tiež k tomu, že pri šálke kávy v kuchyni sa ponúka rovnaký panoramatický pohľad na horskú krajinu, ako od jedálenského stola. Stôl La Grande Table z lakovaného hliníka je od MDF (Xavier Lust, 2002), lampu vyrobil Modular, predný rad kresiel Panton Clasic je nazvaný podľa autora, dánskeho dizajnéra (Vitra, 1967). |
| Pred jedálenským stolom predstupuje múr schodiska, ktoré vedie do priestranného fitnes v suteréne. Druhé vysoké dvere v krátkej chodbe vľavo od schodiska vedú do šatníka, cez ktorý sa vchádza do veľkej spálne. Priechod na terasu pred ďalšou časťou terasy je komponovaný tak, aby vytváral zrkadlový obraz tejto chodby. V popredí biela kožená pohovka Sof`a (Francesco Binfaré pre značku Edra, 2008). |
Akord na priečelí
Kuchyňa s jedálňou vytvára jednu sekvenciu, zdanlivé krídlo. Jej pásové okno bolo aj z kompozičného hľadiska zrejme ideálnym riešením. Priťahuje zrak, trocha dráždi, lebo narúša symetriu, ale ak si ho odmyslíme, dom tým určite stráca. Zároveň pri ňom vyniká ťažisko priečelia – dve vysoké okná, jedno v obývacej izbe, druhé v jedálni a medzi nimi menšie, cez ktoré vidieť naprieč domom.
| Rose Chair s ručne šitými vankúšmi plnenými polyuretánom od Masanoriho Umedu (Edra, 1990) vybral architekt ako jeden z farebných akcentov obývacieho priestoru, hoci model je k dispozícii aj v bielej farbe. Na tejto snímke je dobre vidieť zadný rad jedálenských kresiel Lazy 05 od Patricie Urquioly (B&B Italia, 2004). |
| Pohľad na halu pred jedálňou s odsúvacími dverami. Charakteristické je, že aj pri zariadení kuchyne si architekt zvolil systém s vysokoreflexným laminátovým povrchom (Xila 2.3, Boffi). Aj panely na kuchynskom nábytku prispievajú k tomu, že v dome na každom kroku vidíme odrazy, čo je ďalší spôsob, ktorým architekt rozbíja a oživuje monotónne plochy. |
Zadnú časť priečelia na nároží pri kuchyni ukončuje efektný vysunutý múr s pravouhlým výrezom. Spredu ho vnímame ako doplnenie kompozície, keďže pravouhlý výrez je aj na opačnom konci domu, kadiaľ vedú schody na terasu. Pri pohľade zboku, kým prídeme ku schodom, akoby sa dom pôsobením múru prikláňal k nám, vďaka čomu vyzerá kratší.
| Pôsobivý prienik troch plôch na juhovýchodnom nároží s nerovnakým previsom strešnej roviny, kde vzniká zaujímavá tieňohra. Na bočnej fasáde vidno zasunutý zadný trakt so vstupom do veľkej spálne. Terasa nad svažitým terénom je ohradená zábradlím z plochej ocele a tenkých tyčí. |
Susedná sekvencia pri obývačke pôsobí ľahšie ako ostatné časti priečelia vďaka veľkým oknám, a najmä drevenej streche terasy s rustikálnym, trámovým podhľadom. Pod bielym náterom je na nerozoznanie od okolitých múrov.
| Pohľad na pásové okno pripomenie názov domu Horizontálny priestor. Kuchynský systém, ktorý na začiatku sedemdesiatych rokov navrhol popredný dizajnér Luigi Massoni, bol jedným z prvých bez úchytiek. Svietidlá v celom dome pochádzajú od belgickej firmy Modular, barové stoličky Trama navrhol Umberto Bertoni pre značku Calligaris. |
Dom formovaný ako plastika
Architektov otec aj brat sú sochári a jeho vzťah k tejto výtvarnej disciplíne by bol zrejmý, aj keby ho komponovanie priečelia nedoviedlo k prieniku rovín na nárožiach zadnej časti priečelia, kde je na promenádu tieňov po fasáde zvlášť pekný pohľad. Zdôrazňuje, že v projektoch mu nestačí bežné svetlo. Pri podsvietení fasády vynikne jemné členenie, či pekný výklenok s orámovaním na západnom múre vymedzujúcom terasu pri obývačke. Tu by bolo ozaj škoda ukladať drevo do kozuba.
| Kuchynské okno s výhľadom na rozoklaný štít Monte Bisalta dopĺňa odšťavovač Juicy Salif od Philippa Starcka (Alessi, 1990) a efektná tučnolistá Kalanchoe thyrsifolia. |
| Veľká spálňa s kúpeľňou oddelenou odsúvacími dverami, z ktorej na snímkach vidieť len prednú časť s umývadlovou súpravou od firmy Kos a lakovaným plastovým kreslom Panton Clasic, aké sú aj v jedálni. Sprchovací kút je obložený indickým bidasárskym mramorom. |
Iluminácia je predovšetkým jedným zo spôsobov, akým sa architekt vyrovnáva s nečlenenou plochou. Narúša ju aj precízne komponovanými odrazmi detailov na veľkých sklených plochách a výrezmi v múroch. Nielen v exteriéri, aj v interiéri, najmä tam, kde denné priestory pri priečelí plynulo prechádzajú jeden do druhého. Na mnohých miestach sa pohľad cez prázdne či zasklené výrezy nezastaví na budove, ale pokračuje do okolia. Dom tak pôsobí ešte ľahšie a architekt umocňuje, čo dosiahol proporciami a kompozíciou.
| K plasticite domu prispieva aj jemný akcent obkladu parapetov z portugalského moleanos na bielych múroch. Priame línie stavby oživuje granátové jablko, zasadené v závetrí, ktoré údajne odolá aj teplote mínus desať stupňov. Ak kvitne aj v tejto vysokej polohe, jeho jasnočervené kvety sa uprostred bielej architektúry nádherne vynímajú. Rovnakú doplnkovú farbu si architekt zvolil aj v interiéri. | |
| Do domu sa vchádza cez terasu do obývačky. Z terasy sú však aj ďalšie vchody cez jedáleň, kuchyňu a za nárožím sa dá vojsť do spálne v zadnom trakte. Od schodov je cez prednú časť terasy prístupná aj samostatná časť s dvoma detskými spálňami. | Vila je zakomponovaná do mierneho svahu. Do záhrady sa otvára vrchné, obytné podlažie, zvýšené nad úroveň terénu o necelý meter, takže do domu sa vstupuje po schodoch. |
