Neobyčajný príbeh známeho architekta a jeho stavby, ktorá prežila pád atómovej bomby

Túlavé topánky

Jan Letzel sa narodil v rodine hoteliéra Jana Letzela a jeho ženy Valburgy ako šieste dieťa 9. 4. 1880 v meste Náchod, neďaleko poľských hraníc. V Pardubiciach absolvoval stavebnú priemyslovku, kde sa zoznámil s Karlom Janom Horom. Ako sa neskôr ukáže, toto priateľstvo bolo osudové.

Jan Letzel Zdroj: Wikipedia

Ďalej v období 1901-04 študoval na pražskej Umeleckopriemyselnej škole u Jana Kotěru, zakladateľa modernej architektúry v Československu. Po skončení školy cestuje po Balkáne, no už v roku 1905 smeruje do Egypta za svojou prvou zahraničnou pracovnou skúsenosťou. Na odporučenie Jana Kotěru získava miesto v Káhire, kde pracuje rok a pol ako člen ateliéru dvorného architekta egyptského miestokráľa Fabricia Paschu.

V egyptskej metropole nadviaže okrem iného aj ďalšiu osudovú spoluprácu s Georgeom de Lalande, majiteľom nemeckej stavebnej firmy, ktorý mu ponúkne miesto v japonskej Jokohame. A tak mladý český architekt s túlavými topánkami jedno pokojné ráno roku 1907 vypláva z Janova na parníku Prinz Ludwig na päťtýždňovú plavbu, smer krajina vychádzajúceho slnka.

Ruiny Letzelovho paláca v Hirošime. Zdroj: Dušan Király

Japonská odysea

Pre mladého dobrodruha je Japonsko láskou na prvý pohľad, na novom pracovnom mieste rýchlo napreduje a za pár mesiacov sa stáva zástupcom riaditeľa firmy. No ani nie dva roky po svojom príchode sa odhodlá k odvážnemu kroku. Opúšťa miesto v G. de Lalandovej firme a spolu so svojím spolužiakom Karlom Janom Horom si otvoria na Ginze v Tokiu vlastný architektonický ateliér Letzel a Hora, Architecture and Engineering Office.

Z tejto spolupráce vzíde viacero úspešných projektov, medzi inými rezidencia baróna Nagájo, dievčenská škola Futaba, Bryanova vila či budova súkromnej zdravotníckej organizácie v Ótemači v Tokiu. Žiaľ, ani jedna z budov sa do súčasnosti nezachovala. Po štyroch rokoch spolupráca českého architektonického dua končí, Hora prijíma lukratívnu ponuku v Číne a Letzel pokračuje ďalej už na vlastnú päsť.

Apropo, povráva sa, že žena Jana Horu Fuku bola prvou Japonkou, ktorá sa naučila po česky. Jan Letzel však stále žije sám vo svojom veľkom tradičnom japonskom dome so záhradou, ktorý si prenajal. Možno práve preto sa rozhodne adoptovať si dievčatko zo susedstva Hannu Mahit, na ktorú jej matka nemá čas a rada sa jej zriekne. No v zemi vychádzajúceho slnka je šťastný, ako o tom svedčí jeden z mnohých listov, ktoré písal dokonalým krasopisom profesorovi Kotěrovi, s ktorým si ostali stále blízki.

Genbaku Dome, v preklade Dom atómovej bomby v Hirošime. Zdroj: Dušan Király

Symbióza japonského a európskeho staviteľstva

V roku 1913 sa v prefektúre Mijagi otvára luxusný Hotel Matsushima Park, projektovaný Janom Letzelom. Budova je akousi symbiózou japonského a európskeho staviteľstva, ktorá je badateľná skoro v celej jeho tvorbe naprieč kontinentami. A práve hotel Matsushima to všetko najlepšie v tej dobe zosobňoval.

Jedným z hostí novopostaveného hotela je aj prefekt mesta Hirošimy pán Terada, a to je posledná tehlička v súhre osudu a náhodných udalostí, ktoré viedli niť osudu českého architekta z Náchoda až k jeho osudovej stavbe. Budove, vďaka ktorej sa navždy zapíše do dejín architektúry, aj keď za rozhodne iných okolností, ako by si prial.

Záblesk nad kupolou

Šiesteho augusta v roku 1945, o 8:15 hod. ráno, zvrháva americký bombardér B-29 na Hirošimu atómovú bombu „Little Boy.“ Behom okamihu 62 000 budov ľahne popolom a 70 000 ľudí zahynie (na následky ožiarenia sa neskôr toto číslo zdvojnásobí.)

Jedna z mála stavieb, ktorá tomuto infernu odolá, je budova Obchodného výstavného paláca, stavba, ktorú navrhol v štýle fúzie neobaroka a art deca práve rodák z Náchodu, Jan Letzel. Aj keď slovo odolá nie je úplne presné, po trojposchodovom secesnom paláci s točitým schodiskom a päťposchodovej veži s kupolou zostalo po výbuchu štvortonovej bomby asi už len štyridsať percent z jej pôvodnej stavby.

No akoby zázrakom, veža so železným skeletom kupoly odolala ničivej sile 7000 °C, aj keď sa nachádzala hneď pod epicentrom výbuchu, vzdialená zhruba 580 metrov vzdušnou čiarou. Vďaka robustnej stavbe a železobetónovej konštrukcii, ktorá bola v tej dobe v Japonsku ešte zriedkavá, ničivú explóziu budova ustála, na rozdiel od väčšiny zástavby mesta, ktorá bola postavená z dreva a papiera.

Jeden z exponátov v Mierovom múzeu Hirošima zobrazuje Atómový dóm pred a po výbuchu atómovej bomby. Zdroj: Dušan Király

Drevenú konštrukciu Hirošimského hradu zo šestnásteho storočia zmietla vlna explózie ako domček z kariet, a to sa hrad nachádzal asi o kilometer ďalej od epicentra výbuchu. Aj keď výbuchu čiastočne odolalo niekoľko ojedinelých betónových stavieb (ako napríklad stará budova Japonskej banky či predajňa kimon Taisho-ya), kupola Obchodného výstavného paláca sa týčila v meste zrovnaného so zemou k nebu ako varovný prst, ukazujúci k nebesiam na miesto, odkiaľ skaza prišla. Stala sa tak rýchlo orientačným bodom a akýmsi symbolom skazy.

Postupne, ako sa mesto pomaly spamätávalo, a okolo ruiny sa budovali prvé provizórne stavby, dlho sa nevedelo, ako s ňou naložiť. Niektorí volali po jej demolácii, no postupne sa začali ozývať čoraz viac hlasy, ktoré žiadali jej zachovanie ako akéhosi pamätníka katastrofy.

Stála exibícia v Park Rest House (pôvodne predajňa kimon Taisho-ya) zachytáva ako vyzerala štvrť Nakajima a okolie Obchodného výstavného paláca (na fotografii vľavo v strede) pred atómovým výbuchom. Zdroj: Dušan Király

Zrod Atómového dómu

Ako čas plynul, obyvatelia Hirošimy začali ruinu Obchodného výstavného paláca nazývať kvôli skeletovej kupole na vrchole spontánne Genbaku Dome, v preklade Dóm atómovej bomby. Postupom času sa však stav stavby zhoršoval, v jej stenách rástli praskliny a kolapsy v murive spôsobili, že jej okolie bolo nebezpečné. Preto v roku 1962 bol okolo nej postavený plot a vstup bol zakázaný. Bol najvyšší čas konať.

V roku 1949 uspela v súťaži na realizáciu múzea mieru mesta Hirošimy a Pamätníka obetí Hirošimy spomedzi 145 prihlásených návrhov vízia mladého architekta Kenza Tangeu, ten si zvolil ruiny Letzelovho paláca ako akýsi ústredný bod, spojnicu medzi múzeom a pamätníkom (betónový kenotaf), ktoré slúžili ako priezor mieriaci na skelet dómu, pokým na opačnej strane osi malo stáť novovybudované Mierové múzeum.

Konečne v roku 1966 rada mesta Hirošima prijala uznesenie o zachovaní Atómového dómu ako pamätníka. Následne sa vyhlásila zbierka na financovanie konzervačných prác. Vyzbierali sa dary vo výške 66 197 816 jenov, vďaka ktorým sa v roku 1967 financoval prvý projekt konzervačnej výstavby. V decembri 1996 bol na 20. konferencii svetového dedičstva UNESCO v Meride Atómový dóm zapísaný do Zoznamu svetového kultúrneho dedičstva.

Mierové múzeum Hirošima navrhol japonský architekt Kenzō Tange. Zdroj: Dušan Király

Temné prízraky budúcnosti

26. decembra 1925 Jan Letzel umiera ako štyridsaťpäťročný v Ústave pre chorobomyseľných v Prahe na Kateřinkách, osamelý a zabudnutý (jeho adoptívna dcéra sa vydala do Spojených štátoch amerických). Čo stálo za jeho mentálnou chorobou je záhadou, podľa jednej z teórií mohlo byť príčinou ničivé zemetrasenie, ktoré zažil v Japonsku 1. septembra v roku 1923.

Zemetrasenie o sile 8,3 Richterovej stupnice pripravilo o život 143-tisíc ľudí a sám Letzel unikol smrti v posledných momentoch z boriaceho sa deväťposchodového hotela. No ktovie, možno predzvesť temných udalostí, ktoré mali jeho najväčší architektonický triumf mihnutím oka premeniť v pomník smrti 140 000 obetiam, vkradli sa ako temné prízraky do podvedomia citlivej duše človeka zlomeného životom.

Pochovaný je v rodnom Náchode. V roku 2017 bola pôvodná hrobka prepracovaná podľa nového návrhu, pod náhrobný kameň bola umiestnená presklená schránka s fragmentom z Priemyslového paláca v Hirošime, ktorý bol privezený do Česka japonskou delegáciou.

Kenotaf pre obete atómovej bomby (známy aj ako Pamätník pre Hirošimu, mesto mieru) bol postavený v roku 1952. Zdroj: Dušan Király

Text a foto: Dušan Király