Klavírny virtuóz Richard Rikkon: „Do každej aktivity sa púšťam sám.”

Klavírny virtuóz Richard Rikkon: „Do každej aktivity sa púšťam sám.”

23. 01. 2008
Zdieľať

Máte nezvyčajné priezvisko, viete niečo o svojich predkoch, odkiaľ pochádzajú, čím sa zaoberali? Boli aj oni hudobníci?
Pokiaľ viem, pochádzam z muzikantskej rodiny a naše korene siahajú do Talianska. Starý otec z otcovej strany bol huslista aj aranžér, spoluzakladal konzervatórium, starý otec z maminej strany zasa počas prvej svetovej vojny pôsobil v Taliansku. Mojím príbuzným je napríklad aj známy husľový virtuóz Dalibor Karvay.

Už ako 8-ročný ste sa ako mimoriadne nadané dieťa stali žiakom žilinského konzervatória. Ako ľudia vo vašom okolí vnímali vaše nadanie?

Moji rovesníci vnímali moje nadanie ako niečo celkom bežné a ja tiež. V škole som „visel” na tabuli žiakov, ktorí reprezentovali školu, bol som v pionierskej rovnošate za klavírom, takže o mne vedeli, že hrám, chodím na koncerty a na súťaže. Aké hodnoty vnímam na ľuďoch? Keď sú v pohode, nie sú vypočítaví, keď sú profesionálni, keď svoj odbor ovládajú ako treba, ale predovšetkým, keď sú ľudskí, to je, myslím si, najdôležitejšie. Každý je taký, aký je. Bodka, hotovo.

Akých priateľov má geniálne dieťa?

Moje detstvo bolo spojené najmä s klavírom, takže som bol viac-menej stále na koncertoch a súťažiach a len občas som si zahral futbal. Najviac si však spomínam práve na kamarátov z týchto súťaží. Rodičia ma odmalička viedli k profesii hudobníka, ale nenútili ma, jednoducho ma to bavilo, inklinoval som k tomu a aj som to tak cítil. Spomínam si na súťaže, pri ktorých som sprevádzal svojou hrou spevácky zbor zo strednej ekonomickej školy, kde boli už veľké dievčatá. Ja som bol len 10-ročný chlapec a ony – slečny – na mňa museli dávať pozor, aby som sa niekde nestratil alebo aby sa mi niečo nestalo. Tešil som sa z toho a myslím, že aj im sa to páčilo, bolo to milé a krásne. Kamarátov sa vždy nájde veľa, s tým som nemal problém.

Muzicírovali ste spolu aj v rodine?


Klavírny virtuóz Richard Rikkon: „Do každej aktivity sa púšťam sám.”

131224

Tip: Všetok nábytok a bytové doplnky na jednom mieste

Rodina mi bola príkladom, muzicírovali sme spolu, u nás v rodine sa hrá klasická hudba, rocková, popová, vystriedali sa všetky hudobné štýly. Hrával som aj na zábavách a podobných akciách, hoci otec ma nechcel brávať so sebou. Keďže mám absolútny sluch a viem improvizovať, vedel som zahrať hocičo, pridať sa k hudobníkom. Nebral som to nejako vážne, je to dobrá skúsenosť, ale neskôr som sa venoval inému žánru.

Určite máte ako umelec predstavy o peknom bývaní, o kráse okolo seba, prinajmenšom si predmety do bytu aspoň sám vyberáte…

Mám rád veľké byty. Tu v Bratislave bývame v Petržalke, je to o. k., ale páčia sa mi veľké miestnosti. Napríklad Francúzi jednoznačne uprednostňujú väčšie byty, lebo tam môžu dýchať. V súčasnosti sa takéto byty stavajú aj u nás, videl som ich aj u svojich kamarátov, a to sa mi naozaj páči. Mám rád zeleň, kvety. Buď je byt zariadený hypermoderne, alebo naopak starožitne, páči sa mi aj útulný domácky štýl, ale v každom prípade nech sú miestnosti ladené v jednom štýle. Človek sa v byte musí dobre cítiť. V zahraničí sa veľmi propaguje napríklad štýl feng-šuej. Zistil som, že niečo na tom je. V prípade rôznych orientálnych experimentov s liečbou a podobne by som však bol opatrný.

Aké predstavy by mala spĺňať napríklad sedačka vo vašej obývačke?

Sedačka je pre mňa dosť dôležitá. Pred nedávnom som si s kúpil novú, nie pre imidž, ale preto, že sa mi na nej veľmi dobre sedí. Nábytok musí vyhovovať, aby človek mohol odpočívať. A potom, treba ísť troška s dobou. Dnes sa neoplatí kúpiť lacný nábytok. Nemám s ním dobré skúsenosti, rozpadne sa po pol roku, radšej si zaplatím, ale chcem kvalitu. Voľakedy, pred nejakými 25 rokmi, bol aj lacný nábytok kvalitný, teraz tam však nedávajú dostatočné množstvo lepidla a ani kvalitné materiály. Aj posteľ je dôležitá, najmä aby mala matrace, ktoré nespôsobujú alergie, lebo keď sa človek nevyspí, je nervózny a nič sa mu nedarí.

Aj byt, aj dom treba udržiavať, občas vymaľovať, vyskytnú sa aj iné práce…

Musím si síce dávať pozor na prsty, ale nie som ten typ, ktorý by nevedel vykonať nejaké technické práce. Nehovorím, že som špecialista. Všímal som si, ako nejaké veci robí otec. Je síce profesionálny hudobník, ale ako hlava rodiny musel robiť všetky potrebné opravy, prípadne ich zabezpečoval. Môžem sa pochváliť, že keď si napríklad mama nevie poradiť s televízorom, trebárs niečo nastaviť, mne sa to vždy podarí. Napríklad hifi vežu, čo majú rodičia, viem nielen rozobrať na súčiastky, ale aj dať dokopy, a keď sa niečo pokazí alebo rozšteluje v kuchyni, aj to viem dať do poriadku, napríklad digitálne časti. Aj keď volám odborníka na opravu, viem približne uhádnuť a povedať mu, čo sa asi vnú­tri pokazilo. Veľký kuchynský stôl alebo linku som poskladal sám. Trvalo mi to síce dlhšie, ale poradil som si. Rád sedím za počítačom, mám v ňom dosť zaujímavých programov, najmä ma zaujímajú takzvané štúdiové programy. Skúsenosti som získal aj v kapele. Mám doma digitálne piano, reprobedne a musím vedieť, ako ich pozapájať.

Ako si spomínate na svoje pokusy pri výrobe vlastnoručne zhotovených vecí?

Veľmi ma bavilo skladanie plastových modelov lietadiel a lodí. Ako chlapca ma potešilo kúpiť si stavebnicu a poskladať ju. Mal s mal som loď – ľadoborec a mnoho iných modelov lietadiel. Keď sa začali predávať prehrávače na minidisky, kupoval som si k nim príslušenstvo, skúšal som ich zapájať a podobne. K technike mám vzťah odmalička.

Keby ste mali bývať v rodinnom dome, uvažovali by ste aj o domácej dielni?

Určite by som nejaký priestor alebo miestnosť venoval domácej dielni. Vedel by som ju aj vybaviť potrebným náradím. Som síce klavirista, ale toto sú elementárne veci.

V istom filme som počul, že ak máš niečo urobiť poriadne, urob to sám. Do akých aktivít sa dnes púšťate vy sám?

Môžem to povedať takto: do každej aktivity sa v podstate púšťam sám.

Napríklad…

Či už je to klavír, či sú to počítače, či spoznávanie nejakého nového druhu umenia alebo iného odboru… Napríklad keď som študoval v Paríži…

Ako dlho ste tam boli ?

Asi štyri roky. Študoval som súčasne tu aj v Paríži. Pravidelne som chodieval do Lou­vru, kde boli slovenskí výtvarníci, sochári. Mal som možnosť vidieť aj počuť tie najväčšie práce a diela tých najlepších majstrov, ktorí sa kedy narodili na našej planéte. To ma naozaj veľmi zaujalo. No a keďže som mal kolegov, ktorí mi k tomu mohli povedať niečo zaujímavé, ako to dielo vznikalo, ako sa to dá robiť a tak ďalej, získal som aj iný pohľad na umenie, pohľad umelca, ktorý dielo tvorí. Nie vždy máte takýchto ľudí okolo seba. V tom čase som aj začal cestovať po svete, koncertovať a spoznávať veľmi veľa ľudí, mentalít. Cudzinec by mal prijať určité veci, nemôže sa proti tradíciám stavať negatívne. Ja prijímam každú kultúru takú, aká je.

Dostali ste sa pre nejaký lapsus do ťažkostí?

V tomto smere sa mi nestal nijaký trapas, skôr niečo opačné. Teraz už s úsmevom si spomínam, ako som prišiel prvý raz do Paríža, ruky plné tašiek. Jedna z nich sa roztrhla a všetky veci sa mi vysypali na zem. Viete, ako to býva, začal som v duchu nadávať a jeden pán sa na mne strašne rehotal, a tak mu vravím, čo sa na mne smeješ, čo je na tom také smiešne?! Po francúzsky som nevedel, takže som to povedal po slovensky a nahlas. No a on ku mne podišiel a vraví mi po slovensky: Pane, môžem vám nejako pomôcť? Keď som to počul, zasmial som sa aj ja, pomoci som sa potešil, trochu som sa zahanbil a hnev ma prešiel.

Aké sú vaše záľuby v súčasnosti?

Rád si kupujem cédečká, objavujem nové filmy, nové noty, skladby. Ďalšia moja záľuba je spoznávanie zaujímavých ľudí.

Koho zaujímavého ste napríklad spoznali?

Napríklad pána profesora Kállaya, vynikajúceho pedagóga, ktorý ma učil hru na klavíri. Jeho manželka bola veľmi milá jemná žena, dáma. Priviedli ma k nemu, on mal v triede samé dievčatá, ja som bol krpec. Hudobne som pri ňom vyrástol a som mu za to veľmi vďačný, bol super. Teraz vidím, že to malo význam, keď som veľa cvičil, aj keď som často nerozumel, prečo musím vedieť toľko skladieb. Viedli ma však ľudia, ktorí hudbe rozumeli. Veľmi dôležitý je výber pedagóga, u mňa to ešte v detskom veku bola pani Szűcsová, bola vlastne mojou druhou mamou.

Pomáhate aj mladým hudobným talentom pri ich raste. Nedávno ste boli pri otvorení hudobnej školy v Banskej Bystrici, teraz sprevádzate našich mladých spevákov v ostro sledovanej televíznej súťaži…

Áno, bol som pri otvorení novej hudobnej školy. Dlhoročný kamarát, bývalý spolužiak z konzervatória, otvoril školu. Keď sa ma spýtal, či by som mu nepomohol, súhlasil som, mladým umelcom treba pomáhať. Projekt nefinancujem, ale bol som tam, aby som motivoval deti a pritiahol ich k hudbe. Odpovedal som im vtedy na veľa zvedavých otázok. Táto škola umožňuje študovať hudbu deťom, ktorých rodičia si to v inej škole nemôžu dovoliť. Je medzi nimi aj veľa talentovaných rómskych detí. Teraz mám koncert aj v športovej hale na Pasienkoch, kde bolo 4 500 ľudí. Aj tam som si pozval mladých ľudí, talenty, ktorí účinkovali aj v televíznej súťaži, aby som ich meno pomohol posunúť niekde ďalej. Začínajúci to majú ťažšie, a ak sa dá, treba im pomôcť. Ak sú naozaj talentovaní.

Precestovali ste veľa krajín, hrali ste na mnohých podujatiach, s mnohými orchestrami a umelcami. Ktoré, respektíve ktorých si zvlášť ceníte a prečo?

V Amerike sa mi páčilo vo Philadelphii, v Baltimore, Chicagu, ale osobne mám najväčší zážitok z hry v Carnegie Hall. Páčilo sa mi aj v Kanade, aj v Rusku. Napríklad v Petrohrade, kde vidieť umeleckú tradíciu siahajúcu niekoľko storočí dozadu… to je Čajkovskij, Rachmaninov, Musorgskij… Čo k tomu ešte možno dodať? My to nemôžeme povedať.

My máme Rikkona…

Áno, ale oni mali oddávna veľkých svetových umelcov. To sú veľmi vážené mená. Hudobná kultúra je tam rozšírená aj medzi mnohými ľuďmi, ktorí vedia počúvať vážnu hudbu. Čo sa týka orchestrov, je ich veľa kvalitných, mohol by som ich menovať do rána. Veľmi dobre sa mi hralo s ruským orchestrom, holandským, nemeckými maďarskými, kanadským… Je veľa dobrých orchestrov, nedajú sa však všetky vymenovať.

Aké sú vaše ďalšie plány do budúcnosti?

Teraz toho mám veľmi veľa. Koncert, ktorý som mal pred týždňom (Richard Rikkon uvádza, pozn. red.), chystám aj pre Košice a Žilinu. Ide o koncert s veľkým symfonickým orchestrom, rockovo rytmizovanou hudbou a s mladými spevákmi. Hudbu som prearanžoval ja. Okrem toho by som mal mať koncerty ešte v Nemecku, nahrávanie so sólovými spevákmi, pripravujem nejaké recitály na rok 2008, takže sa nenudím…

Kategória: Nezaradené
Tagy: osobnosť
Zdieľať článok

Diskusia