Nemôžem sa pustiť do práce ako absolútny laik

Hovoria o vás, že ste ako víno; čím zrelšia, tým lepšia… A zrejme je to pravda. Ako to, že vôbec nestarnete a stále ste plná energie? Máte recept?

Určite starnem, tomu sa nedá vyhnúť. Vidím to na sebe, pretože keď mám cez deň veľmi bohatý program, večer bývam viacej unavená. Myslím si však, že starnutiu treba predchádzať prevenciou. Jednoducho, človek to nedovolí. V hlave mám „založený“ taký CD-disk, a keď vonku prší, je škaredo a mohla by z toho byť akási „depka“, vôbec to na mňa neplatí. Poviem si, dnes bude dobrý deň, pekne sa namaľujem, upravím a pôjdem medzi ľudí a budem zase rozdávať úsmev a dobrú náladu. Myslím si, že človek by mal byť pozitívne naladený, hneď ako sa ráno zobudí a nerozmýšľať nad vecami, ktoré ho čakajú, že nedopadnú dobre. Nie, ráno treba vstať s úsmevom na tvári a potom pôjde celý deň oveľa lepšie.

Vašou domovskou scénou je Astorka korzo 90‛, no vidno vás aj v predstaveniach na Novej scéne, v divadle Aréna či L + S. Nie je príliš náročné vystupovať v toľkých úlohách?

Nepokladám to za veľmi náročné, pretože keď som pracovala v Martinskom divadle, mala som v repertoári asi 10 hier a hrávala som 25 predstavení mesačne. Keď si to teraz zrátam, hrám asi 16 kusov do mesiaca. To je síce tiež dosť, ale tým, že sú to rôzne žánre a mením kolektív, režisérov, tak ma to nielen baví, ale aj motivuje. Astorka je maličké divadlo, kde robíme dva tituly ročne a niekedy sa mi ani neujde vystupovať v oboch. Pokladám za veľmi tolerantné od nášho pána riaditeľa, že nám dovolí hosťovať aj inde, dokonca v Čechách. Je veľmi príjemné vyskúšať si svoje sily aj na iných javiskách.

Ale nie sú to len divadelné dosky, kde prejavujete svoj talent. Máte za sebou 30 filmov, sitcom Susedia a váš hlas stále počuť v dabingu. Dokážete ponuky aj odmietať?

Dokážem. Už som sa to naučila. Bolo obdobie, keď sa mi zdalo, že čím viac mám práce, tým je to lepšie. Potom som však neustále stresovaná lietala z jedného štúdia do druhého, aby som tam stihla to a tam zase iné… Som vychovaná v učiteľsko-dôstojníckej rodine, a preto som zvyknutá na presnosť, ktorú vyžadujem aj od ľudí okolo seba. Prestalo sa mi páčiť, že som niekde prišla neskoro a muselo sa na mňa čakať. Moje povolanie má kolektívny charakter. Povedala som si teda, že budem selektovať a vyberať si ponuky, ktoré sú najzaujímavejšie, ktoré majú pre mňa význam, ktoré sú motivujúce atď… V dabingu momentálne robím iba dva seriály, ďalej hrám predstavenia a skúšam s pánom Lasicom v Štúdiu L+S inscenáciu Malé manželské zločiny, čomu sa veľmi teším.

83019

Niektorí herci využívajú svoju popularitu v reklame a môžu tak zarobiť pekné peniaze. Myslíte si, že hrať v reklame je pre umelca určitým spôsobom ponižujúce?

Určite nie. Myslím si, že je to tiež spôsob hereckej realizácie, a keď je reklama slušná a dobre vymyslená, môže niekoho posunúť aj ďalej. Napríklad reklamy na kozmetické výrobky či bankové produkty vôbec nepokladám za dehonestujúce a keby som mala možnosť ísť do obrazu, určite by som nezaváhala.

Žijete sama, ešte aj psíka Nathana si zobral bývalý priateľ. Nie je nepríjemné prísť do prázdneho bytu?

Máte dobré informácie. Áno, žijem sama, pretože sme sa s partnerom oficiálne rozišli a nového priateľa zatiaľ nemám. Ale psíka si striedame. Viac sa však oň stará priateľ, pretože je slobodnejší vo svojom povolaní, nie je taký zaneprázdnený ako ja a navyše býva v Ivánke, kde je lepšie prostredie – potok, výbeh… V centre mesta a na treťom poschodí ťažko dokážem psíkovi poskytnúť to, čo potrebuje. A navyše je už dosť starý a nerobí mu veľmi dobre ísť hore po schodoch. Brávam ho so sebou na chalupu alebo keď idem domov. Prázdny byt pre mňa vôbec neznamená stres. Po celom dni, keď „vymetám“ scény, štúdiá…, stále mám okolo seba ľudí, rozprávam sa s nimi a musím byť sústredená aj na to, ako vyzerám, pretože neviem, kto ma kde a s kým uvidí či odfotí, znamená večer pre mňa úžasný relax. Ak nehrám v predstavení, zapnem si televíziu a je mi veľmi príjemne.

Ak sa zamestnaná žena s plným nasadením venuje svojmu povolaniu, väčšinou tým trpí rodina a domácnosť. Vám tento problém nehrozí. Predsa však, určité práce treba pravidelne vykonať – vysávať, prať, žehliť alebo veľké upratovanie s umývaním okien. Ako to máte zariadené?

V období, keď sme žili spolu s priateľom (a aj so psíkom) v spoločnej domácnosti a obaja sme boli hrozne „rozlietaní“, priznám sa, že som mala dojednanú pomoc jednej panej, ktorá mi pravidelne chodila byt „pozrieť“. Ale teraz, keď som sama, povedala som si: Čo si našpiním, to mám, nemôžem sa na nikoho hnevať a základné upratovanie zvládam bez problémov. Nenávidím však umývanie okien. Tento rok som to vyriešila tým, že som vymenila staré okná za nové – plastové, ktoré sa veľmi dobre umývajú a aj dlho vydržia čisté. Radím to každému, kto nerád umýva okná.

Ženská doména teda nie je problém, ale čo technické záležitosti, keď sa v domácnosti niečo pokazí a chlap nie je poruke. Pustíte sa do opravy?

Malé drobné opravy, čo sa bežne vyskytnú v domácnosti, dokážem zvládnuť aj sama. Našťastie však mám suseda, ktorý robí domového správcu a ovláda všetky možné remeslá. Je veľmi výhodné mať v dome takéhoto človeka. Keď sa vyskytne nejaký väčší problém, zavolám ho. Je hrozne zlatý a ochotne mi to príde urobiť. Ale aj môj švagor, ktorý síce žije v Trnave, mi povedal, že okamžite „naštartuje“ a príde ku mne, keby sa niečo stalo. Ale musím sa priznať, že keď sa mi minulý rok pokazil kotol na kúrenie – stále kúril a nechcel vypnúť – samozrejme, ako typická baba som začala „histerčiť“ namiesto toho, aby som použila zdravý rozum. Pobehovala som po byte a jediné, čo mi napadlo, bolo zavolať svojho bývalého priateľa, pretože bol najbližšie. Prišiel a urobil to, na čo som mohla prísť aj sama – odpojil plyn a bolo po probléme. Kotol som, samozrejme, dala vymeniť.

Podarilo sa vám urobiť, vyrobiť alebo opraviť niečo komplikovanejšie, čo vám zdvihlo sebavedomie?

Dokážem nielen zatĺcť klinec, ale aj vŕtať s vŕtačkou… Dať do poriadku byt po maľovaní či po robotníkoch nepokladám za zásluhu, to je normálne. Viacej príležitostí v tomto smere mám na chalupe. Priznám sa, že na opravu mechanických – technických vecí, napríklad WC, si netrúfam. Rozobrať by som to ešte zvládla, ale zložiť už nie. Dokážem urobiť jednoduchšie veci, kde nemôžem nič pokaziť, napríklad natrieť plot.

Rada chodíte relaxovať na chalupu. Na začiatku ju určite bolo treba zrekonštruovať. Ako ste si to zorganizovali?

Veľmi dobre, pretože môj bývalý priateľ je organizačne absolútny génius. On pozháňal majstrov, opravárov, maliarov… A chalupu sme zrekonštruovali vo veľmi krátkom čase. Stala sa tak celoročne obývateľným domom.

Čo všetko bolo treba urobiť?

Najprv som chcela doviesť dovnútra vodu. Studňu mám na dvore a romantika je síce pekná vec, ale niekedy sa treba umyť aj v teplej vode. Takže najprv sme urobili kúpeľňu so splachovacím WC. Takisto v kuchyni sme zriadili v linke kuchynský drez s teplou vodou na umývanie riadu a potom sme opravili dve nádherné pece, ktoré kúria a slúžia ako zdroj tepla. Opravili sme okná a dvere a tento rok ešte vymením podlahy v dvoch miestnostiach. Hoci všetci tvrdia, že sú ešte veľmi pekné, občas sa tam nejaká myška vyskytne. Nemienim po večeroch debatovať s týmito tvormi. Takže ešte dám urobiť drevené dlážky a chalupa bude absolútne tip-top.

83021

Zúčastnili ste sa na opravách aj vlastnoručne? V čom spočíval váš podiel?

Najmä v tom, že som dávala pozor na robotníkov (smiech). Striehla som, aby mi nič neurobili zle a starala som sa o nich aj ako gazdiná. Ale musím povedať, že som vlastnoručne vymaľovala celé priečelie fasády. Hornú časť nabielo a sokel načerveno. Na fasáde je totiž priznaná štruktúra múru – tehly. Bola som na svoj výkon veľmi pyšná.

Pri chalupe je aj kúsok pozemku, kde sa môžete „hrabať v zemi“. Čo na ňom vo vegetačnom období rastie?

Je to skoro 15-árový pozemok, čo naozaj nie je kúsok. To si vyžaduje veľa práce, najmä s kosením. Mám dostatočnú výbavu mechanizmov, chýbajú iba ľudské zdroje. Pomáha mi švagor so synovcom, takže s kosením nie je až taký problém. A čo tam rastie? Predovšetkým ovocné stromy – jablone, hrušky a šesť orechov… Mala som tiež zeleninovú, kvetinovú i bylinkovú záhradku, ale zostalo mi z nich iba torzo, pretože v uplynulom roku som nemala prázdniny a nemohla som sa mojim záhradkám venovať. Dopestovala som len cukiny, ktoré mi do záhradky nasadil zlatý sused, a bylinky – medovku, mätu, šalviu a ďalšie dobrôtky, ktoré som rada používala v kuchyni, keď som tam v lete varievala.

Ste v starostlivosti o kvety, bylinky či hriadky „profesionálka“, to znamená, že máte všetko naštudované z literatúry alebo sa riadite inštinktom?

Na začiatku som bola úplný „prvolezec“. Moja sestra tiež vlastní chalupu, a tam mi prišlo na chuť mať niečo podobné. Keď som k nej prišla na návštevu, všetko dokázala spolu so švagrom urobiť. Netušila som, čo ma čaká. Potom prišlo veľké obdobie spoznávania sa s prírodou a chalupou a skončilo to tým, že sa mi všetci v divadle smiali. Predtým som sa venovala a rozumela móde, u nás v divadle ma považovali za sexsymbol a zrazu ma pristihli, že čítam Záhradkára či Urob si sám a podobné časopisy. Takže som si všetko naštudovala, pretože ma to začalo baviť. Nemôžem sa predsa pustiť do niečoho ako absolútny laik. Časopisy ponúkajú rady, ktoré si človek veľmi ľahko osvojí a rýchlo zistí, že to aj funguje, čo je veľmi dôležité.

Dlhé prechádzky so psom v okolí chalupy môžu byť aj užitočné, napríklad zber lesných plodov či hríbov. Poznáte huby a zbierate ich?

Veľmi rada. Ale na Myjave, kde mám chalupu, huby veľmi nerastú. Iba šampiňóny – tie som ráno, keď som šla so psom, nazbierala takmer pod nohami… Veľmi rada zbieram huby, ale som taký „naturščik“ hubár. Keď sa mi podarí nájsť hríb, ktorý rastie zo zeme a je jedlý, začnem sa tak nahlas „tešiť“, že už nikto so mnou na huby nechce chodiť. Majú strach, že vyženiem z lesa aj tú poslednú zver, ktorá tam ešte je.

83022

Je o vás známe, že viete dobre variť. Rozmaznávate sa a varíte si dobrôtky len pre seba? Kto potom ocení vaše umenie?

Keď som mohla niekoho rozmaznávať, tak som varila často. Nie síce denno-denne, ale okrem víkendov aj cez týždeň, keď nám prišla chuť na dobré jedlo. Na chalupe varím obzvlášť rada. Tam ma to tak motivuje, že by som varila od rána do večera. A aj teraz, keď som sama a zdalo by sa, že je jednoduchšie stravovať sa niekde v reštaurácii, nie. Varím si aj pre seba, napríklad talianske jedlá, suši, ktoré milujem, ľahké zeleninové a ryžové jedlá… So stravou som v kamarátskom vzťahu a viem, čo mi robí dobre a čo nie.

Nie ste priateľ mäsitých jedál. Nemyslíte si, že človek by mal mať vyvážený príjem živín, a to aj z mäsa?

Určite. Musím podotknúť, že mne veľmi nechutí hovädzie a bravčové mäso, ale kuracie a ryby áno a jem ich často. Na druhej strane, keď prídem na víkend k mame a ona pripraví vyprážaný rezeň – klasickú „šnicľu“, tak sa mi robia až hrče za ušami od toho, s akou chuťou ho zjem. Nebránim sa mäsu, nie som striktný vegetarián, ktorý to má filozoficky podložené. To nie. Jednoducho mi spomínaný druh mäsa vôbec nejde na chuť. Ale minule som zjedla veľký hovädzí stejk a povedala som si, asi je to so mnou ešte v poriadku.

A čo pečenie?

Musím sa priznať, že piecť neviem. Kuchárka som dobrá, aspoň si to myslím, ale nepečiem. Možno aj preto, že som nikdy nemala rodinu, v ktorej by boli odberatelia. Nemám až tak rada sladké, aby som si sama niečo upiekla. Každému hovorím: Volám sa Sládečková ,a to mi stačí (smiech), sladké už nemusím… Maminka so sestrou vždy napečú, ale po dva roky sme si urobili „akciu“ s Aničkou Šiškovou a Szidy Tobias. Pred Vianocami sme sa dohodli, že budeme piecť. U jednej doma sme sa stretli, priniesli sme si so sebou suroviny a piekli sme až do rána… Samozrejme, nechýbal ani grog. Napiekli sme okolo 5 až 6 druhov zákuskov, ktoré sme si potom rozdelili. Takže aj ja som konečne prišla pyšne domov a doniesla napečené.

Spomínali ste, že vaša mama bola učiteľka. Vraj aj vy máte sklony poučovať ostatných. V čom najviac, v akej oblasti?

Mám rada poriadok, systém, aby všetko bolo úhľadné. Poviem konkrétny príklad, kde sa už kolegovia zo mňa smejú. V dabingu máme plán, podľa ktorého postupujeme. Jednoducho sa mi nepáči, keď sa plán škrtá škaredým spôsobom. Zaviedla som, že sa škrtá krížikmi – pekne rovno, aby to bolo úhľadné. Ľudia sa mi za to začali smiať, ale postupom času som zistila, že do ktoréhokoľvek štúdia prídem, škrtá sa krížikmi. A každý, kto sa náhodou pomýli, sa mi ospravedlňuje: „Marta, prepáč, zabudol som, že si tu ty.“ To je iba také úsmevné poučovanie, nie že by som niekoho naháňala a organizovala. Nemám tiež rada zhon a organizačný chaos, čo sa občas v divadle stáva, napríklad pred skúškami či počas skúšok. Tam sa niekedy zo mňa stane pani učiteľka, ktorá vyžaduje disciplínu a dáva všetko do poriadku. Na druhej strane mi kolegovia vravia, že sa im to páči. Vraj aspoň niekto to tam trochu drží.