Proti zime a vlhkosti

Omietka je stavebná látka, ktorá musí spĺňať viaceré stavebnofyzikálne požiadavky, ako sú tepelná akumulácia, regulácia vlhkostného režimu v interiéri a schopnosť pohlcovať zvuk. V exteriéri musí byť omietka odolná proti zmenám vonkajších poveternostných podmienok a tiež proti požiaru. Nezanedbateľná nie je ani jej estetická funkcia – ako v exteriéri, tak aj v interiéri. Správnou voľbou omietkovín, voľbou povrchových úprav s rozličnými štruktúrami, vzormi, výberom farieb či rôznymi maliarskymi technikami dokážeme dotvoriť a zvýrazniť jedinečnú atmosféru vonkajšieho i vnútorného vzhľadu stavby. Omietky možno rozdeliť z viacerých hľadísk. Podľa postupu zhotovenia ich rozdeľujeme na jednovrstvové, dvojvrstvové a nástreky. Podľa povrchovej úpravy sa delia na hladké, zrnité, hladené, štruktúrované, plastické, leštené a pod. Podľa spôsobu nanášania rozoznávame nahadzované, striekané, náterové a omietky nanášané iným spôsobom. A napokon podľa spôsobu omietania rozlišujeme ručné a strojové omietky.

Každá kvalitná omietka by mala mať dobrú priľnavosť a vodoodpudivosť, ktorá sa dosahuje pridaním hydrofóbnych materiálov. Medzi ďalšie základné parametre dobrej omietky patria priepustnosť vodných pár a objemová stálosť. Výhodou je samočistiaci efekt a jednoduchá spracovateľnosť.

Špeciálne omietky

K špeciálnym omietkam patria sanačné a tepelnoizolačné omietky. Sanačné omietkové systémy alebo vonkajšie hydrofobizované omietky sa používajú proti vlhkosti. Umožňujú rýchle a stále odparovanie vlhkosti z muriva. Sú vhodné aj pri sanácii kultúrnych pamiatok a niekedy sa do nich pridávajú aj fungicídne prípravky proti tvorbe plesní.

Tepelnoizolačné omietky slúžia na zvýšenie tepelnoizolačných vlastností konštrukcie. V porovnaní s tradičnými omietkami sa vyznačujú až šesťnásobne lepšou tepelnoizolačnou schopnosťou. Dajú sa použiť na všetky druhy podkladov, ktoré sa v stavebnej praxi bežne používajú, či už je to murivo z plných pálených tehál, keramické tvarovky – termobloky, betónové tvárnice, pórobetónové tvárnice, betón, drevocementové a drevovláknité tvarovky alebo dosky. Kvalita omietky vždy závisí od kvality vytvárania jednotlivých vrstiev, z ktorých sa omietka skladá.

Termoomietky sa aplikujú ako klasický trojvrstvový omietkový systém v skladbe: prednástrek + jadro + štuka, pričom funkciu jadrovej omietky plní práve tepelnoizolačná omietka. Podkladovú vrstvu pre jadro tvorí postreková malta, ktorá musí byť dostatočne riedka, aby vnikla do všetkých škár a vyrovnala nerovnosti podkladu. Vrstva jadra sa vytvára jedným nahodením. Jadrová (tepelnoizolačná) omietka sa nanáša zdola nahor. Povrch jej poslednej vrstvy musí byť v celom rozsahu rovnomerne zarovnaný. Každú ďalšiu vrstvu vápennej malty možno nanášať až vtedy, keď predchádzajúca vrstva zbelie. Nanesenú jadrovú vrstvu je potrebné zhutniť a zarovnať ešte pred začiatkom jej tuhnutia. Ako posledná sa nanáša štuková vrstva omietky. Na celej ploche musí byť rovnako hrubá, pretože každá nerovnosť by bola viditeľná. Jedna vrstva v exteriéri môže mať hrúbku až 4 cm. Pri väčších alebo premenlivých hrúbkach sa odporúča dvojvrstvové spracovanie s nanášaním druhej vrstvy na čerstvý, avšak zavädnutý podklad. Odporúčaná hrúbka pre použitie v interiéri je 2 až 3 cm.

Kedy použiť termoomietku

Tepelnoizolačné omietky nie sú alternatívou ku kontaktným zatepľovacím systémom. Vyplýva to z ich tepelnoizolačných vlastností, ako aj z hrúbok, v ktorých sa aplikujú.

Zatepľovací systém má súčiniteľ tepelnej vodivosti asi tri- až triapolkrát nižší ako termoomietka, pričom platí, že čím je súčiniteľ tepelnej vodivosti materiálu nižší, tým je izolant lepší a vedie menej tepla. Napríklad zatepleniu 1 cm hrubým polystyrénom zodpovedá 3,5 cm hrubá vrstva omietky. Na zateplenie sa štandardne používa 6 alebo 8 cm hrubý polystyrén, minimálna hrúbka je 4 cm. Efekt dosiahnutý termoomietkou nemôžeme porovnávať so zatepľovacím systémom.

Termoomietka je oveľa paropriepustnejšia a jej tepelnoizolačná schopnosť nie je taká silná ako napríklad pri polystyréne. Keby sa z vnútornej strany použil zatepľovací systém, celá stena za ním by premŕzala a kondenzačná zóna by bola niekde na rozhraní polystyrénu a muriva. Nahromadená vlhkosť by sa potom stala vhodným miestom pre rast plesní a húb. Použitie termoomietky je v tomto prípade vhodným riešením najmä pre obyvateľov bytov, ktorí majú priestory s vyššou kondenzáciou pár (kuchyňa, kúpeľňa) orientované na sever. Zatepľovacia omietka sa nanáša z vnútornej strany v hrúbke 3 cm, čím sa zvyšuje povrchová teplota steny. Stena je teplejšia, a tak zabraňuje kondenzácii vlhkosti a vytváraniu podmienok pre šírenie plesní.

Termoomietka nachádza svoje využitie aj pri zatepľovaní historických budov. Dodatočné zateplenie takýchto objektov sa realizuje veľmi obtiažne, pretože klasická izolácia príliš zväčšuje šírku obvodového muriva a okná vyzerajú v hlbokých otvoroch „utopene“. Rovnako hrozí zničenie pôvodnej hodnotnej výzdoby fasády. V týchto prípadoch sa využíva tepelnoizolačná omietka s perlitom alebo polystyrénovým granulátom a na ňu sa aplikujú ďalšie vrstvy: vyrovnávacia stierka, väčšinou silikátový základ a omietka.

Ak nechceme pri novostavbách použiť zatepľovací systém, odporúča sa aplikovať termoomietku z interiéru v hrúbke 2 cm, z exteriéru v hrúbke 3 až 4 cm. Pri takejto kombinácii dosiahneme hodnotu tepelného odporu R = 3.

Aplikácia omietky

Podklad pod omietkou musí byť rovný, únosný, pevný, stabilný, rovnomerne nasiakavý, homogénny, suchý, čistý, zbavený prachu a výkvetov soli, dostatočne vyzretý (najmä betón a pórobetón), nezmrznutý, resp. temperovaný na teplotu minimálne 5 °C. Aj druh materiálu použitého na fixáciu elektrických a inštalačných rozvodov musí zodpovedať omietke, ktorú budeme používať.

Pri nanášaní termoomietky v interiéri treba venovať mimoriadnu pozornosť úprave povrchov starších objektov, najmä vodotesne neizolovaných. Nesprávna voľba materiálu môže spôsobiť viac škody a starostí ako radosti z obnovených priestorov. Kvalitu vonkajšej omietky často ovplyvňujú nedostatky vzniknuté v projektovej príprave stavby, predovšetkým spomínané nezosúladenie vlastností navrhovanej omietky s vlastnosťami podkladu. Najbežnejším podkladom sú minerálne vápenno-cementové a vápenné omietky, stavebné lepidlá alebo staré fasády. Pri nových omietkach nie je prípustné aplikovať fasádnu farbu skôr než o 10 dní, a to iba za ideálnych podmienok, ak podklad nie je mokrý ani príliš suchý. Mokrý podklad spôsobuje uzavretie stavebnej vlhkosti v konštrukcii omietky a popraskanie v dôsledku vyparovania vody či zmrznutia v zimnom období. Preschnutý podklad veľmi rýchlo odoberá z aplikovanej farby vodu a spôsobuje nerovnomernú tvorbu náterového filmu, ktorý je menej odolný proti možným objemovým zmenám podkladu – zmršteniu a tvoreniu trhlín.

Termoizolačné omietky sa síce nedajú nahradiť zatepľovacími systémami, môžu ale byť dobrou ochranou pred prenikaním vlhkosti a zimy.