Práce mal nominované na CE ZA AR, no pre ceny ich nerobí. Architekt Alan Prekop: Každý v umeleckej sfére o sebe pochybuje

Na slovenskej scéne pôsobíte ako architekt a hudobník. Čo bolo podnetom vybrať sa týmito dvoma smermi?

Bola to viac-menej prirodzená cesta. Môj otec bol architekt a takisto aj jeho brat. Pochádzam teda z architektonickej rodiny. No s otcom ani so strýkom som neudržiaval kontakt. O architektúre som však nevedel absolútne nič. Minimálne do svojich 18 rokov.

Pochádzam rovnako z umeleckej rodiny. Moja teta je Lea Fekete, módna návrhárka. Mama je dizajnérka. V čase, keď som mal 18, bol mojím najlepším kamarátom na výške Juraj Peták a brával ma von so svojimi spolužiakmi. Chodievali sme na rôzne architektonické eventy a prednášky, diskusie, a tento svet ma veľmi oslovil. V poslednom ročníku gymnázia som podal prihlášku a mal som asi tri až štyri mesiace, aby som sa naučil kresliť. Za to vďačím Milanovi Lukáčovi, sochárovi, ktorý mi dal základy kreslenia a pripravil ma na prijímačky.

No a čo sa týka hudby–⁠⁠⁠⁠⁠⁠ bola prítomná odmalička, keď som mal asi 14 rokov, dostal som basgitaru. No dnes je pre mňa hudba skôr moje hobby.

Aké boli vaše začiatky v architektúre a čo je pre vás osobne prvým míľnikom?

Prvým míľnikom bola prax u Martina Skočeka. Bolo to miesto, kde som prišiel do kontaktu s architektonickou praxou. Ďalším významným míľnikom bolo, keď som končil diplomovku u Štefana Polakoviča, cez ktorého som sa dostal do ateliéru GUT GUT.  Tam ma vyformovali a vyprofilovali, vykresali zo mňa architekta.

V architektonickej obci ste ešte pomerne mladý, napriek tomu boli niektoré vaše realizácie nominované na CE ZA AR. Ako by ste zhodnotili svoje úspechy?

Náročná otázka, aby človek nespadol do samochvály. Som veľmi vďačný, že moja tvorba evokuje v ľuďoch emóciu a že je potom niekam zaradená. Ocenenia však nevnímam skrz cenu samotnú, skôr to beriem ako zaradenie do určitej komunity a skupiny, a to ma veľmi teší.

To je podľa mňa aj hodnota nominácií. To, koľko ich máte, vôbec nie je podstatné. Podstatné je, že vás architektonická obec vníma a zaradí medzi seba. Je fajn počuť od kritikov dobrú odozvu.

Posúvajú a formujú vás tieto nominácie? Pristupujete na základe toho k svojej práci inak?

Nie. Ak by niečo také robil človek iba kvôli cenám, myslím, že by sa veľmi rýchlo popálil. Tadiaľ cesta nevedie. Mám pocit, že každý, kto pracuje v umeleckej sfére, o sebe pochybuje. Pochybuje o svojej tvorbe, či to, čo robí, robí správne, či nemá náhodou niečo zmeniť a podobne. Takáto nominácia vás utvrdí v tom, že to, čo robíte, robíte správne. Určite to však nie je kritérium, kvôli ktorému robím svoju prácu.

Nie sú pochybnosti známkou zodpovednosti?

Určite áno. Človek má určitú zodpovednosť. Na danej realizácii nie je len jeho meno. Zodpovednosť vytvára otázniky a pochybnosti. Na druhej strane je tu prítomná aj veľká snaha, aby vás pochybnosti a kritika, ak aj nejaká príde, úplne neprevalcovali. Práve naopak, človek by sa mal snažiť neustále sa posúvať a nestagnovať.

Vaša tvorba je v odborných kruhoch vnímaná ako drzá. Ako sa tento štýl prejavuje a čo je podľa Alana Prekopa naozaj dizajnový priestor?

Tento prívlastok mi už nejako prischol. Ale nie je to niečo samoúčelné s cieľom niekoho šokovať, urážať či provokovať. Používam možno iba veľmi výrazné prvky. Niektorí ľudia si na to asi ešte nezvykli.

Čo sa týka dizajnového priestoru, nemusí to byť nič veľkolepé, nič okázalé, žiaden obrovský akcent. Pre mňa je to skôr o hre detailov. To som si asi vzal od Martina Skočeka. Myslím si, že on má najdokonalejší detail v celej česko-slovenskej sfére a všetko si vymýšľa sám. Toto je pre mňa miera dizajnu. Keď vidieť, že nad tým dizajnér, architekt alebo ktokoľvek iný premýšľal a neprišiel s úplne štandardným riešením. Môže to byť úplne malinká vec, napríklad spoj na bare.

Prejavuje sa váš osobný podpis aj vo vašom vlastnom byte? Čo na ňom máte najradšej?

Samotný návrh som nakreslil v priebehu dvoch týždňov a tak, ako som to nakreslil, tak to mám teraz zariadené. Žijem takto už 6 rokov a nemenil by som vôbec nič, som s tým stále spokojný. Aj keď v byte svoj rukopis nevidím, moje okolie mi vraví, že tam prítomný je. V byte mám kruhový otvor, no nesnažím sa ho vtesnať všade.

Na svojom byte mám najradšej priestrannosť a vzdušnosť, prepojenosť jednotlivých priestorov. Dokonca sa mi v mojom byte podarila vec, o ktorej som ani neuvažoval. Byt je orientovaný na západ a východ. Spálňa je na východ a denná časť zase na západ. Oproti západným oknám je administratívna budova, ktorá má presklenú fasádu. Keď na východe vychádza slnko, predovšetkým v lete, odráža sa od sklenenej budovy priamo do kuchyne a obývačky. Keď sa ráno zobúdzam, zobúdzam sa dvakrát s východom slnka. Je to veľmi pekný detail, ktorý vôbec nebol účelný.

Keď vo svojej práci dokončíte návrh, zvyknete ho zverejňovať. Ľudia potom túto vašu prácu zvyknú komentovať. Podobne to bolo aj s vaším bytom, na ktorý boli reakcie, že ide o márnicu. Ako hodnotíte tieto vyjadrenia?

Na tomto sa človek musí iba pousmiať. Niekedy sa komentármi na sociálnych sieťach treba inšpirovať, inokedy sa nad nimi len povzniesť. Jeden komentár ma veľmi pobavil. Otvor medzi obývačkou a kuchyňou je trochu odsadený od podlahy, od zeme je teda trochu vyššie. Niekto to komentoval, že tadiaľ neprejde robotický vysávač. Takže si už dávam pozor aj na priechodnosť vysávačov.

Ešte ste u seba doma teda neobjavili márnicu?

Ešte zatiaľ nie. (Smiech)

Sám uvádzate, že vás veľmi oslovuje japonská architektúra. Prečo?

Pre funkčnosť a detail. Udivuje ma aj japonský minimalizmus a tiež elegancia, rozmýšľanie nad životom. Každý priestor akoby bol prispôsobený presne ich životu. Cez Vianoce som pozeral dokument o malých domoch alebo bytoch v Tokiu. Musel som si ho pozrieť trikrát. Niekto mal na devätnástich metroch štvorcových postavený celý dom s kuchyňou, spálňou a všetkým, čo potrebuje. Je veľmi fascinujúce, ako dokážu priestor využiť do tej miery, že je z toho krásny malý rodinný dom. Všetko je premyslené, v súlade s prírodou a eleganciou a to je pre mňa príťažlivé.

Prenášate japonskú architektúru aj do slovenských reálií?

Nie, nedá sa to. Snažím sa ňou inšpirovať, ale je to skôr taký Asian fusion. Snažím sa ich architektúrou inšpirovať, ale nesnažím sa ju nasilu prenášať na Slovensko.

Prejdime k hudbe. Bola hudba vždy súčasťou vášho života, alebo ste ju objavili neskôr? Ako by ste definovali ten moment, keď ste si uvedomili, že hudba a architektúra môžu ísť ruka v ruke?

Vlastne popri škole, keď som bol na univerzite. Viac-menej som iba kreslil a vypracovával nejaké zadania a pritom mi v pozadí hrala hudba. Keď som potreboval mať rýchlo dokončené zadania na odovzdanie, zvolil som rýchlejšiu hudbu. Keď som potreboval nad nejakým konceptom premýšľať, pustil som si zase ambientnejšiu hudbu. Ale nie, neinšpirujem sa hudbou v architektúre a architektúrou v hudbe. Hudba je pre mňa forma psychohygieny.

Akú úlohu v tom celom zohráva ticho?

Ticho mám, keď musím písať maily. Ale ticho a tma sú pre mňa dosť podstatné. Mali sme také obdobie, ešte pred covidom, keď sme mali fakt veľké turné a človek sa vrátil v nedeľu večer z práce aj hrania unavený. Vtedy som sa rád vracal do bytu, kde som ani nesvietil. Ostal som úplne sám v tichu a tme a bolo to strašne príjemné.

Kde vidíte slovenskú architektúru a hudobnú scénu v nasledujúcich 5 až 10 rokoch? Aké trendy predpokladáte? Chcete sa uberať týmto smerom?

Ja veľmi nesledujem trendy. Myslím si, že veľa vecí už bolo vymyslených, zopakovaných aj zduplikovaných. Navyše si myslím, že nie je úplne najšťastnejšie riešenie, keď niekto sleduje trendy. Ale, ak môžem byť trochu politický, tak dúfam, že zostaneme slobodnou krajinou ukotvenou v EÚ, lebo nám to dokáže otvárať dvere do zahraničia a sledovať zaujímavé a inšpiratívne ateliéry a ľudí.

V prípade hudobnej scény, tá si drží svoju kvalitu. Neviem sa k tomu však úplne vyjadriť. Aj v tomto prípade je fajn, že sme súčasťou Európskej únie a môžeme cestovať na turné napríklad do Francúzska. Všeobecne mám pocit, že ak by sa niektorí naši hudobníci či kapely narodili v inej krajine ako na Slovensku, dokázali by spraviť veľkú dieru do sveta. Máme veľmi kvalitnú scénu.

Zdroj: časopis Môj dom špeciál