Wildlife fotograf: Domov sa snažím vracať sa ako lepší človek. Na Svalbarde nás prekvapilo, akí vrúcni ľudia žijú v takých podmienkach
Zvykne sa vravieť, že domov je tam, kde sa nachádza naše srdce. No dá sa nájsť domov aj v prírode, čerpať z nej a stať sa tak o niečo lepším človekom v rodine a spoločnosti? Krajinársky fotograf Dominik Belica toto žije každý deň. Jeho snom bolo živiť sa fotením divokých zvierat. Ponorme sa do sveta, kde sa krása prírody stretáva so silou momentu zachyteného v obraze.
Wildlife fotograf Dominik Belica prežil celý život na juhu stredného Slovenska. Už ako malého ho fascinovala príroda a pravá divočina. Miluje hory a akékoľvek dobrodružstvo, ktoré s nimi prichádza. Za dokonalými zábermi veľa cestuje, no fascinujú ho predovšetkým severské krajiny. Z tohto pramení aj jeho životný sen, ktorý sa mu podarilo splniť prednedávnom. Stretnúť a nafotiť polárneho medveďa. Ako tento zážitok hodnotí a čo všetko so sebou prináša neustále cestovanie do nefalšovanej prírody?
Ste wildlife fotograf, čo znamená, že v prírode trávite väčšinu času. Kde zažívate skutočný pocit domova?
Napriek tomu, že veľmi rád vyhľadávam lesy či hory, môj domov je doma s rodinou. Moje cestovanie je trochu extrémnejšie a aj vyčerpávajúce. Často bojujem s poveternostnými podmienkami, prichádzam zo zimy. Vždy sa veľmi teším domov, do svojho bezpečného miesta, kde ma čaká moja rodina. Mám dvoch synov a čas s nimi mi je vzácny.
Dominik Belica pri svojej práci často vyráža do prírody. Domov je však pre neho stále tým bezpečným miestom. Zdroj: Archív Dominika Belicu
Vaša práca si však často vyžaduje byť mimo domova, niekedy aj tisíce kilometrov. Ako na to reaguje vaša rodina?
Myslím si, že každý, kto to chce robiť a vstávať za prácou skoro ráno, musí mať v rodine podporu. Ja som veľmi rád, že to práve moja manželka absolútne chápe a má pre to veľké porozumenie. Zároveň si myslím, že keď sa vrátim, vidí, že som sa von trochu zmenil. Som pokojnejší a lepšie sa tak viem koncentrovať na potreby rodiny.
Koniec leta sa niesol v atmosfére vyhorenia. Psychicky ma to odpálilo, no nemal som priestor, aby som sa dával dokopy. Zároveň som vedel, že september je časom jelenej ruje. Práve to mi pomohlo dať sa dokopy. Prišiel striktnejší režim, v rámci ktorého som vstával každé ráno o piatej. Počúvanie a sledovanie tohto života ma v podstate úplne vyliečilo. Bola to skvelá psychohygiena. Aj moja manželka vidí, že z prírody sa vraciam o niečo lepší. Snažím sa do rodiny vracať ako vždy o niečo viac milujúci otec.
Odchádzate niekedy aj s tým, že sa už nemusíte vrátiť?
Určite. Ale zas nerobím nič extrémne, nevystavujem sa životu nebezpečným situáciám. Aj keď stále je niekde v pozadí možnosť, že sa môže niečo udiať. No ako veriaci to beriem tak, že je to i vyššia moc. Nedá sa povedať, že by som sa bál. Lietanie si napríklad veľmi užívam a stále každému hovorím, že ide o najbezpečnejšiu dopravu na svete. Som s tým vyrovnaný a nebojím sa toho, čo príde.
Prednedávnom ste si splnili svoj životný sen, vydali ste sa na cestu na Svalbard, aby ste sa stretli s ľadovým medveďom, ako tento sen vznikal?
Fascinujú ma severské krajiny, preto som si z tejto oblasti vyhľadával aj rôzne dokumentárne filmy a veľmi ich obdivoval. Zároveň to pre mňa boli úplne nedosiahnuteľné cestovateľské méty. Hovoril som si, že snáď sa mi tam niekedy, keď budem starý a bude sa mi dariť, podarí ísť. No a nakoniec to prišlo akosi samo. Nadviazali sme komunikáciu s istou spoločnosťou, ktorá na Svalbarde pôsobí. Oslovili mňa a môjho kolegu s ponukou natočiť im promo video. Boli sme tam dvakrát, vystihli sme letnú sezónu a v marci zimnú. Boli to však dva úplne odlišné svety.
V čom?
V prvom rade v teplote. V lete tam bolo okolo 15°C. Slnko nikdy nezapadalo, dokonca sa ani len nepriblížilo k horizontu. Taktiež bol odlišný aj spôsob prepravy. V lete býva všetko rozmrznuté, takže sme sa prepravovali člnmi a loďami. V zimnej sezóne je tam, myslím, do polovice marca polárna noc. To znamená, že je tam kompletná tma 24 hodín denne. Teploty sú zase veľmi nízke, bežne tam bolo mínus 30°C. Fjordy boli zamrznuté a prepravovali sme sa výlučne snežnými skútrami. Toto boli asi najväčšie rozdiely, ktoré sme tam zažívali.
Ako vaše stretnutie s ľadovým medveďom prebiehalo?
Existuje štatistika, že na Svalbarde uvidí medveďa len jeden človek z tisícich. Na území, ktoré je väčšie ako Slovensko, ich žije 300 až 350. Boli sme zmierení s tým, že naše šance sú minimálne. No s každým, koho sme stretli, sme sa rozprávali, ako veľmi ho chceme vidieť a natočiť. Naším hlavným cieľom bolo dostať ho do promo videa.
Dozvedeli sme sa, že miestni videli v jednej zátoke medvedicu s mláďaťom, a že pravdepodobne tam majú potravu. Dúfali sme, že v takom prípade by tam mohli ostať o niečo dlhšie. Na druhý deň hneď ráno sme tam vyštartovali a podarilo sa. Oba medvede boli na zamrznutej zátoke. No nórske zákony nepovoľujú vstup na takéto miesto, a tak sme ich videli iba ako malé pohybujúce sa bodky v ďalekohľade. Mám ich nafotených aj na extrémny zoom, keďže sme na takéto niečo boli pripravení. Mali sme so sebou aj dron. Zábery sú teda pekné, no medvede mohli byť od nás cirka dva kilometre.
Stretnutie s ľadovým medveďom síce neprebiehalo úplne podľa predstáv, ale Dominikovi Belicovi sa napriek tomu splnil sen. Zdroj: Archív Dominika Belicu
Splnilo to nakoniec vaše očakávania?
Nebolo to také, ako sme si to predstavovali. Dúfali sme, že medveď bude od nás možno na sto metrov. No takto to tam nefunguje. Každopádne v nás toto stretnutie zanechalo neskutočné emócie. Keď sme si zábery neskôr prechádzali a spracovávali, miešali sa v nás pocity ako nadšenie, vzrušenie, čistá radosť a taký blažený pocit, pri ktorom si poviete, že ste to dokázali.
Spomínali ste, že ste čas trávili aj rozhovormi s miestnymi ľuďmi. Akí sú a aký je život na severe?
Veľmi ma prekvapilo, aké je náročné prežiť polárnu noc. Ľudia to zvládajú veľmi ťažko a mnohí majú naozaj problém prežiť to v dobrom psychickom zdraví. Extrémne veľa ľudí je tam v depresiách. Prirodzené slnečné svetlo im prosto chýba. Samozrejme, potom sú tu podmienky, keď vyjdem von, zamŕza mi dych a mihalnice sa hneď orosia. Sú to naozaj náročné podmienky. No ak to mám vyjadriť umeleckejšie, napriek tomu sme zažívali kontrast nízkych teplôt a nehostinnosti prírody oproti tomu, akí vrúcni a srdeční ľudia tam žijú.
Počas oboch návštev sme si našli nových priateľov, s ktorými sme nakoniec skončili niekde na pive a rozprávali sme sa o živote ako takom. Vymenili sme si s nimi veľmi veľa informácií a prebehlo veľmi veľa osobných rozhovorov.
Aj napriek nehostinným podmienkam žijú na Svalbarde vrúcni a srdeční ľudia, vraví Dominik Belica. Zdroj: Archív Dominika Belicu
Zažili ste tam aj stret rôznych kultúr?
Ide o nórske územie, takže kultúra tam nie je výrazne odlišná. Nedá sa to porovnávať povedzme s juhoamerickou, alebo ázijskou kultúrou. Osobne ma celkom prekvapilo, keď sme sa okolo desiatej – pol jedenástej vracali, slnko bolo stále vysoko a jedna partia vonku grilovala. A okolo nich behali polárne líšky, ktoré si chceli niečo uchmatnúť. Bolo zaujímavé vnímať, ako si ľudia dokážu užívať život a to, že majú slnko a svetlo.
Za nenarušenou prírodou dosť veľa cestujete, aké štýly bývania sú v zahraničí bežné? S čím ste sa stretli?
Bývali sme v hoteloch, ale zároveň aj v takých menších ubytovniach. No nespozoroval som nič, čo by sa od našich podmienok odlišovalo. Ide o európsku krajinu, takže veľa vecí je tam podobných ako u nás. Jediným rozdielom bolo, že všetky domy tam stoja na mohutných trámoch, respektíve koloch asi meter, meter a pol nad zemou. Sú to v podstate nadzemné základy práve kvôli tomu, že sa permafrost topí. Zároveň keď príde zima, je tam toľko snehu, že by boli zapadnuté snehom.
Taktiež je tam veľmi evidentná tradičná nórska kultúra a architektúra, čiže drevodomy. Evidentné a úplne typické pre Nórsko sú farebné domčeky nastavané úzko vedľa seba. Inak je asi všetko podobné tomu, čo poznáme u nás. Dokonca aj kuchyňa je relatívne podobná. Samozrejme, konzumuje sa tam oveľa viac rýb a morských plodov.
Oslovilo vás niečo z toho, čo už máte pochodené, tak, že by ste to pretavili aj do svojho života? Napríklad nejaký dizajnový prvok?
Jediný, ktorý mi prichádza na um, je dobrá fotografia. Rád prinášam prvky do bývania v podobe fotoobrazov a fotografií, ktoré sa vytlačia na plátno, a sú tak pripravené na zavesenie.
Fotografie divokej prírody by ste našli visieť nielen v domácnosti Dominika Belicu, ale aj u jeho príbuzných. Zdroj: Archív Dominika Belicu
Takže máte plný dom svojich fotografií?
Áno, ale asi nie v takom rozsahu, ako by ste čakali. Tlačil som napríklad fotografie mojej sestre, či kamarátom. Fotografia sama o sebe vie interiér doplniť.
Ak sme však pri tom, či ma niečo oslovilo, sú to skôr myšlienky, ako si vážiť to, čo už máme. Na miestach, kam chodím, ľudia často žijú v ťažkých podmienkach a bojujú. Na Slovensku sú klimatické podmienky pre život stále veľmi priaznivé, a to by sme si mali vážiť.
A zároveň, keď na nejaký čas odídem od rodiny, je to pre mňa reset. Vždy si opätovne uvedomím, koľko pre mňa znamenajú. Tým nechcem povedať, že mi je doma zle a mám potrebu utekať. Snažím sa vycestovať, načerpať, inšpirovať sa a vrátiť sa domov ako lepší človek. Všeobecne si myslím, že cestovanie by malo mať takýto efekt stretávaním nových ľudí a kultúr, ktoré by ma mohli inšpirovať.
Je prírodu cítiť aj u vás doma?
To je zaujímavá otázka. Prinášajú ju domov moji chlapci. Nosia domov kamene, papeky a tak ďalej. Okrem toho sa manželka u nás snaží uživiť pár rastliniek. Ale inak o to nesnažíme prenášať ju domov, skôr sa my snažíme presúvať za ňou.
Spomínali ste aj to, že na Svalbard ste cestovali aj preto, aby ste sa presvedčili, v akom stave je klimatická kríza. Čo ste teda zistili?
Som veľmi rád, že sa na to pýtate. Od malička som bol odhodlaný sa v oblasti ochrany prírody aktivizovať. Vedel som, že jedno z najkritickejších miest sú severské krajiny a práve na Svalbarde je to horúca téma. Bol som veľmi zvedavý na to, čo nám na naše otázky odpovedia ľudia, ktorí tam žijú dlhodobo, a čo uvidíme na vlastné oči.
Po týchto návštevách môžem povedať, že ak je pre niekoho globálne otepľovanie len výmyslom na vymývanie mozgov, nech sa ide pozrieť, ako to Svalbarde vyzerá. Je tam evidentné, že zvieratá sa za veľmi krátky čas začínajú správať úplne inak. Začínajú sa prispôsobovať globálnemu otepľovaniu a je to vidno. Najevidentnejšou zmenou je, že medvede začali loviť soby. To sa dovtedy nikdy nedialo, ich prioritná potrava sú tulene.
Medvede strácajú možnosť lovu na ľadových kryhách, ktoré často už ani neexistujú, pretože sa veľmi skoro roztápajú. Aby prežili, museli si nájsť nové spôsoby obživy a začali vyhľadávať soby, ktoré je všeobecne náročnejšie uloviť. Nachádzali sme množstvo kostí a parohov sobov.
Zmenu správania zvierat si síce človek pri návšteve hneď nevšimne, no otepľovanie sa prejavuje vo viacerých smeroch. Čo vás na Svalbarde v tomto smere prekvapilo najviac?
Pre nás bolo šialené, že v blízkosti Severného pólu sa v lete prechádzame v krátkych tričkách. Jednoducho tam bolo teplo. O zmenách správania medveďov sme sa rozprávali sme v takzvanom meste duchov, Pyramidene, s človekom, ktorý tam žije dlhodobo. Keď sme sa ho na to opýtali, povedal, aby sme sa pozreli na zátoku s ľadovcom. Z jeho stredu bolo pekne vidno kopec, ktorý tam pred desiatimi rokmi nebol. Celý ľadovec roky ustupoval dozadu a vytvoril akoby novú krajinu. Na takých prípadoch vidno, ako rýchlo sa ľadovec topí. A to sa rozprávame o období pár rokov. Vidieť to bolo naozaj smutné, priam hrozivé.
Na Svalbarde je následky globálneho otepľovania dobre vidieť. Permafrost mizne a odhaľuje krajinu pod ním, ktorá predtým viditeľná nebola. Zdroj: Archív Dominika Belicu
Myslíte si, že ak by ste na to miesto prišli znovu, povedzme, o štyri roky, bude krajina iná, ako si ju pamätáte dnes?
Áno. Myslím si to, pretože sme sa pohybovali práve v okolí ľadovcov a okolo nich bolo mnoho miest, kde zasahovali do lagúny. Celý proces sa tam odohráva veľmi rýchlo. Nechcem povedať, že by sme to miesto nespoznali, no jednotlivé miesta, kde sme sa napríklad vyloďovali, by vyzerali úplne inak.
Váš veľký sen vidieť ľadového medveďa ste si už splnili. Stihli ste si nájsť už aj nový?
Myslím si, že každý fotograf má zvieratá, ktoré by chcel nafotiť. Keďže fungujem na Slovensku, najčastejšie chodím do prírody práve sem. Najväčší sen každého fotografa divokých zvierat u nás je takzvaná veľká trojka šeliem. Je tam medveď, rys a vlk. Medveďa mám už dlhšie nafoteného, aj na viackrát. Rysa sa mi podarilo vidieť a nafotiť prvýkrát tento rok. Posledným z týchto veľkých šeliem je práve vlk, toho by som si chcel nafotiť.
Sny, ktoré si plním, sú spojené s objavovaním nepoznaných miest a zachytením príbehov zvierat, ktoré nám často unikajú. Je to o hľadaní harmónie medzi tým, čo zachytím na snímke, a tým, čo zostáva neviditeľné.
- Dominik Belica pri svojej práci často vyráža do prírody. Domov je však pre neho stále tým bezpečným miestom.
- Výlety do prírody sú pre Dominika Belicu najlepšou psychohygienou.
- Stretnutie s ľadovým medveďom síce neprebiehalo úplne podľa predstáv, ale Dominikovi Belicovi sa napriek tomu splnil sen.
- Aj napriek nehostinným podmienkam žijú na Svalbarde vrúcni a srdeční ľudia, vraví Dominik Belica.
- Fotografie divokej prírody by ste našli visieť nielen v domácnosti Dominika Belicu, ale aj u jeho príbuzných.
- Príroda je u Belicovcov súčasťou ich života.
- Na Svalbarde je následky globálneho otepľovania dobre vidieť. Permafrost mizne a odhaľuje krajinu pod ním, ktorá predtým viditeľná nebola.
- Na Svalbarde je následky globálneho otepľovania dobre vidieť. Permafrost mizne a odhaľuje krajinu pod ním, ktorá predtým viditeľná nebola.
- Severské krajiny snehu a ľadu fascinovali Dominika Belicu už dávno. Nemyslel si však, že sa mu tak skoro podarí ich navštíviť.
- Kutlúra sa na nórskom Svalbarde od tej našej výrazne neodlišuje. Domy však stavajú na koloch, aby teplo z nich netopilo permafrost.
- Dominik Belica pri svojej práci často vyráža do prírody. Domov je však pre neho stále tým bezpečným miestom.
- Pri fotografovaní divokej prírody si Dominik Belica pomáha aj dronom.
- Za dokonalými fotkami divokej prírody musí wildlife fotograf niekedy cestovať do ďalekých krajín.
- Wildlife fotograf spája svoje najväčšie hobby s prácou.
Text: Michaela Pősová
Foto: Archív Dominika Belicu