Vždy by mala existovať alternatíva

Meno Lea Fekete je známe vo svete módy, ale o tom, že sa venujete aj interiérovému dizajnu, asi veľa ľudí nevie.

Je pochopiteľné, že som známa cez módu a módny dizajn, pretože to bola téma, ktorej som sa venovala veľmi dlho. Ale študovala som na stavebnej fakulte, takže vnímanie interiéru je pre mňa veľmi prirodzené. Vyplývalo to asi z rodiny, že som mala blízko k stavarine. Nakoniec sa však všetko vyvinulo trochu inak a v piatom ročníku som sa rozhodla, že školu nedokončím. Pripravovala ma na povolanie, ktoré mi nebolo súdené. Už počas štúdia som sa naozaj intenzívne venovala móde a módnemu dizajnu. Podporovala ma moja rodina a robila som ho, dá sa povedať, takou malou tichou manufaktúrou, a o moje šatky, koráliky a podobné drobnosti bol od začiatku záujem. Bolo pre mňa omnoho väčšou výzvou dostať sa do módnej branže.

43350

Čo bolo nakoniec dôvodom alebo impulzom, aby ste sa takpovediac vrátili tam, kde ste neskončili, a začali sa venovať interiérovej tvorbe?

Potrebovala som niečím vyvážiť hektiku, ktorá vládne vo svete módy. S prípravou novej kolekcie a prehliadky je spojený obrovský stres, a okrem množstva prehliadok som robila aj kostýmy do niekoľkých filmov a divadelných predstavení. A tak som hľadala niečo, čo by mi pomohlo trochu spomaliť. V roku 2000 som dostala možnosť pracovať na témach Alternatívy pre tretie tisícročie: Čo znamená móda a Slovensko ako etnický základ. Robila som rôzne predmety a objekty spojené s interiérom – vianočné ozdoby, stuhy, vankúše, ozdoby na dvere a tak ďalej. Práve interiérová tvorba mi prinášala ten pokoj, ktorý som hľadala. Neskôr som túto tému rozvinula do závesných interiérových dekorácií – medzi dve spojené organzy som vkladala ďalší materiál, ktorý vytváral ornament, a v látke tak vznikala akási hra so svetlom. Je to veľmi prácna, ale aj veľmi zaujímavá technika. Prezentovala som ich v rámci výstav na Slovensku aj v Česku a postupne sa spúšťal akýsi kolotoč a pridávali sa ďalšie veci. Začala som robiť interiérové dekorácie na objednávku a ďalej som rozvíjala prácu s textilom a hodvábom, čo vyústilo až do tvorby textilných obrazov.

Bola to teda prirodzená cesta.

Áno. Mám pocit, že medzi obliekaním a zariaďovaním interiérov nie je veľký rozdiel. Ak si niečo do bytu dávam, tak pri tom musím rozmýšľať v podstate rovnako, ako keď sa idem ráno obliecť. Len interiér je otázkou dlhšieho obdobia – chce to viac rozmýšľania, pripravuje sa nie jeden deň, ale možno niekoľko mesiacov. Ale keď výsledok uzrie svetlo sveta, tak by mal vyjadrovať životný štýl, nároky a názory svojho užívateľa. Takýto interiér vyvoláva v človeku pocit spokojnosti. Zlé je, ak niekto chce hlavne ukázať, čo si môže dovoliť, alebo napodobňuje iných, a nesnaží sa vytvoriť to, čo sám potrebuje. Ľudia si často až pri treťom byte alebo dome uvedomia, čo by naozaj potrebovali. Človek asi musí na svoj domov dozrieť.

43353

Máte v interiéri obľúbený štýl?

Mám rada funkcionalizmus a minimalizmus, ale veľmi blízke je mi aj art deco, čo je vlastne dosť veľký rozdiel. Rada dotváram čistý minimalistický priestor, do ktorého pomocou textilných dekorácií prenášam istý charakter tepla alebo energie. Toho, samozrejme, nemôže byť veľa, lebo inak sa v silných dojmoch človek utopí. Takže priestor musí zároveň aj dýchať. Radšej menej než priveľa. Základom bolo pre mňa vytvoriť si vlastný rukopis, ktorý neopúšťam. Tým som sa pomerne jasne zadefinovala, a ak niekto za mnou príde, vie, čo odo mňa môže chcieť. Ale je to aj o spolupráci s architektom, o dialógu architekta s užívateľom, o predstavách užívateľa a pocite z priestoru.

Robila som napríklad interiérové dekorácie do rezidencie Mamaison. Bolo na to veľmi málo času, takže nakoniec sme sa dohodli na troch veľkých textilných obrazoch do vstupnej haly. Mamaison je rezidencia hotelového typu, kde ľudia prežívajú niekoľko týždňov alebo mesiacov, a na tento čas sa vlastne stane ich domovom. Aj preto vznikla myšlienka dotvoriť interiér vstupnej haly tak, aby bol do istej miery osobný, aby si tí, ktorí sem prichádzajú, vytvorili k tomuto priestoru vzťah. Moje textilné obrazy pôsobia veľmi upokojujúco, čo je presne ten pocit, ktorý by mal človek doma nájsť. Nehovorím len o svojom vlastnom pocite. Jeden známy mi povedal, že vníma môj obraz ako plazmovú obrazovku – keď príde po hektickom dni domov, sadne si do kresla a pozerá sa na obraz, v ktorom je množstvo farieb, rôzne nite… a stále v ňom hľadá niečo nové. Ten pohľad ho akosi upokojuje a pomáha mu uvoľniť sa. Cítim, že ľuďom chýba pokoj, a aj ja sama som potrebovala nájsť niečo, čo by mi pomohlo spomaliť a relaxovať, načerpať nové sily. Tieto textilné obrazy ten pocit jednoducho vysielajú, a možno aj preto ich robím.

43352

Hovorí sa, že kováčova kobyla chodí bosá. Je aj váš byt v duchu tohto príslovia?

Bývam s rodinou v zrekonštruovanom podkroví. Bola to naša vysnívaná predstava – bývať tak vysoko, aby sme videli už len nebo. Priestor je veľmi otvorený, jeho súčasťou je aj kuchyňa a schody na poschodie, takže sa dá povedať, že nemáme obývačku, ale skôr komunikačný priestor. Samozrejme, že tam máme textilné obrazy a moderný nábytok, ale rovnako aj nábytok v štýle art deco. Vytvorili sme si také rôzne malé kóje – jedáleň je iná než sedenie a tak ďalej, je to také trochu iné, nechcem povedať že tu máme také umelecké zázemie… ale tak sme to vlastne chceli. Možno vďaka tej rôznorodosti sa cítime aj vo veľkom priestore intímne.

Musím povedať, že v byte veľa urobil môj manžel. Ja som už len dopĺňala interiér. Ale v podstate máte pravdu, mám v pláne urobiť vo svojom byte ešte zopár vecí, ktoré vždy ostávajú na potom.

Ďakujem za rozhovor.