Kadiaľ z domu uniká teplo

Hľadáme netesné miesta

Na analýzu tepelných únikov existuje mnoho metód. Najviac informácií poskytujú termovízne merania využívajúce fyzikálny jav, pri ktorom povrch každého telesa vyžaruje elektromagnetické žiarenie – nameria sa intenzita žiarenia a z nej sa určí teplota telesa. So zvyšovaním teploty telesa rastie aj intenzita vyžarovania. Keďže pri izbových teplotách je vyžarovanie najintenzívnejšie v infračervenej oblasti, nazývajú sa zariadenia pracujúce na tomto princípe aj infračervené teplomery. Rovnaký princíp využívajú aj termovízne kamery. Na rozdiel od infračervených teplomerov, ktorými môžeme merať teplotu iba v jednom bode, termovízne kamery snímajú teploty v mnohých bodoch. Ak sa jednotlivým teplotám priradia farby, dostaneme obraz, ktorý určuje rozloženie povrchových teplôt na telesách. Termovízne meranie pomáha presne určiť tepelné úniky.

Kvalitná budova v nízkoenergetickom štandarde by mala mať tepelnoizolačnú schránku dokola uzavretú, je preto zrejmé, že miesta, ktoré sa na termovíznom snímku farebné, a teda sa teplotne odlišujú od okolia, sú hľadané problémové miesta, kadiaľ uniká teplo. Pri prehliadke budovy zvonku majú miesta úniku tepla zvýšenú povrchovú teplotu. Pri prehliadke obvodových stien zvnútra majú miesta s únikom, naopak, zníženú teplotu. Samotné meranie je pomerne jednoduché a rýchle. Termokamerou sa skúmané miesta prezrú a odfotografujú podobne ako digitálnym fotoaparátom. Na rozdiel od fotoaparátu sa termosnímka neukladá ako farebný obraz, ale ako teplotná mapa, takže neskôr pri vyhodnocovaní snímky možno odčítať teplotu ktoréhokoľvek bodu na obraze, a tak dosiahnuť optimálne zobrazenie miest úniku tepla. Mnohé modely kamier umožňujú spolu s termosnímkou uložiť aj štandardnú fotografiu alebo slovný komentár, takže neskôr pri vyhodnocovaní záznamov sa zjednodušuje identifikácia meraných miest.

Napriek jednoduchosti treba termovízne merania vykonávať dôkladne a presne. Základnou podmienkou kvalitného merania je zabezpečiť, aby povrchové teplotné rozdiely boli spôsobené iba tepelnými únikmi. Meraná budova musí byť v ustálenom stave, rozdiel teplôt medzi vnútorným a vonkajším prostredím by mal byť aspoň 10 °C. Nie je vhodné vykonávať merania, keď na budovu svieti priame slnečné svetlo, pretože sa zvyšuje povrchová teplota a teplotné rozdiely spôsobené tepelnými stratami sú prekryté. Takisto veľké zmeny vonkajších alebo vnútorných teplôt môžu skresliť meranie, pretože sa okrem tepelnej vodivosti prejaví aj tepelná zotrvačnosť.

Kadiaľ to fučí

Asi netreba zvlášť pripomínať, že najväčšou chybou starých objektov je nedostatočná tepelná izolácia väčšiny stavebných konštrukcií – stien, stropov, strechy i základov. Rôzne merania a predovšetkým termovízne snímky ešte viac upresnili najčastejšie miesta, kadiaľ sa stráca čoraz drahšie teplo. V podstate ide o miesta, kde dochádza k prerušeniu celistvosti prebiehajúcich vrstiev stavebnej konštrukcie, alebo o miesta, kde spájaním alebo stykovaním stavebnej konštrukcie vznikajú detaily, ktoré majú väčšinou odlišnú materiálovú skladbu ako ostatná časť stavebnej konštrukcie. Všetky takéto miesta sa dajú označiť spoločným názvom – tepelné mosty. Podľa ich vzniku sa delia na:

• geometrické (kúty vytvorené stykom jedného alebo viacerých druhov stavebných konštrukcií),
  
• konštrukčné (stĺpy v obvodovom plášti, konzoly balkónov, preklady),
  
• materiálové (zmeny v materiálovej tvorbe konštrukcie vrátane vzduchových dutín, zmeny hrúbok jednotlivých vrstiev stavebnej konštrukcie),
  
• systematické (nosný rošt, spojovacie prvky v stavebnej konštrukcii),
  
• kombinované (ostenie a nadpražie otvorov).

Existenciu tepelných mostov ovplyvňuje projektové riešenie a správnosť tepelnotechnického návrhu a posúdenia. Výrazným faktorom je aj kvalita zhotovenia detailov na stavbe. Tepelné mosty vznikajú vo všetkých použitých stavebných konštrukciách budov. Najväčší počet nájdeme v obvodovom plášti a v stykoch obvodového plášťa s inými súvisiacimi stavebnými konštrukciami, napríklad s atikou. Na druhej strane je počet tepelných mostov v plochej streche zanedbateľný, pretože tepelnoizolačná vrstva sa v podstate realizuje iba na vonkajšej strane stavebnej konštrukcie. Pre každú budovu, bez ohľadu na účel jej využitia, technológiu výstavby a vek, sa určilo niekoľko detailov, kde sa najčastejšie vytvárajú tepelné mosty:

• styk obvodového plášťa v nároží,
  
• styk obvodového plášťa a vnútornej steny,
  
• styk obvodového plášťa a atiky plochej strechy, respektíve šikmej strechy,
  
• styk obvodového plášťa a stropnej konštrukcie,
  
• styk obvodového plášťa a podlahy na teréne, respektíve stropu nad nevykurovaným podlažím,
  
• styk obvodového plášťa a vystupujúcej konštrukcie, napríklad balkóna,
  
• styk otvorovej konštrukcie a obvodového plášťa pri ostení, nadpraží a pri parapete.

Pre súkromného staviteľa to znamená, že najviac pozornosti treba venovať styku obvodovej steny, základu a podlahy s terénom, respektíve suterénnej steny s terénom, miestam osadenia okien, dverí a okenných rámov a miestam vyloženia konzol (balkóny, lodžie, pergoly atď.).

V čom tkvie problém a ako ho riešiť

Tepelné mosty v prvom rade ovplyvňujú tepelné straty budovy, teda potrebu tepla na vykurovanie a náklady na vykurovanie. Pôsobením teplotných a vlhkostných podmienok, najmä vo vnútri budov, spôsobujú tepelné mosty aj vznik hygienických problémov prejavujúcich sa kondenzáciou vodnej pary na vnútornom povrchu stavebných konštrukcií, ktorá často môže končiť rastom plesní. Znamená to, že tepelné mosty ovplyvňujú aj hygienické podmienky v obytnom prostredí. Pretože riziko vzniku plesní vždy súvisí s relatívnou vlhkosťou v bezprostrednej blízkosti povrchu stavebnej konštrukcie, plesne väčšinou vznikajú aj v miestach, kde vplyvom nesprávneho riešenia zateká zrážková voda alebo steká skondenzovaná vodná para. Tepelnoizolačné vlastnosti stavebnej konštrukcie v mieste tepelného mosta musia zabezpečiť na vnútornom povrchu vyššiu teplotu, než je kritická teplota rizika vzniku plesní. Najlepším spôsobom, ako dosiahnuť redukovanie tepelných mostov, je zateplenie konštrukcie, napríklad kontaktnými zatepľovacími systémami.

140178

Aj pri renovácii sa robia chyby

Pri zlepšovaní energetických nárokov stavby sa často využíva vonkajšie kontaktné zatepľovanie. Aj pri využití zatepľovacích systémov však často dochádza k ich poruchám až haváriám. Jednou z príčin porúch je snaha o čo najlacnejší systém, pri ktorom sa používajú lacné materiály, pričom ich kvalita nemá s plnohodnotným zatepľovacím systémom nič spoločné. Ďalšou z príčin je nekvalitná montáž, pretože v snahe o čo najväčší zárobok, a čiastočne aj vplyvom cenovo podhodnotených ponúk, sa stavebné firmy usilujú šetriť tam, kde to nie je vhodné. Často sa pri lepení izolačných dosiek šetrí lepidlom. Keďže zatepľovací systém je na fasáde vystavený veľkému teplotnému zaťaženiu, šetrenie lepidlom sa určite odzrkadlí. Povrch systému sa vplyvom pôsobenia slnečného žiarenia rýchlo vyhrieva (bežne dosahuje teplotu nad 70 °C) a po zapadnutí slnka sa znova rýchlo ochladzuje. Teplotné rozdiely dosahujú v zime až 80 °C.

Technické predpisy určujú, že tepelnoizolačné dosky so štandardným rozmerom 50 × 100 cm treba lepiť po obvode a v strede dosky na dva až tri terče tak, aby sa po pritlačení dosky k podkladu prilepilo minimálne 40 % plochy. Dôležité je najmä prilepenie dosky po obvode, pretože pri nedokonalom prilepení sa dosky vplyvom tepla prehnú smerom von. Naopak, pri mraze zasa dochádza k zmršťovaniu povrchu a prehnutiu dosky smerom dovnútra. Pohyb dosky sa pomerne rýchlo ukáže na omietke ako raster obkreslených obrysov dosky, v praxi označovaný ako matracový efekt. Dôvody vzniku matracového efektu sa však nedajú zovšeobecniť. V niektorých prípadoch môže nekvalitné prichytenie tepelnoizolačných dosiek spôsobiť napríklad nedostatočne nadimenzovaná rozperka, ktorá sa neuchytí v nosnom murive, ale iba vo vrstve pôvodnej omietky. Z tohto dôvodu treba pri všetkých renovačných prácach dbať na výber kvalitnej projektovej kancelárie a predovšetkým realizačnej firmy, ktorá vie pomôcť aj pri výbere kvalitných materiálov.