Ekozáhrady a permakultúra – niečo pre krásu, niečo do kuchyne

Ekozáhrady a permakultúra – niečo pre krásu, niečo do kuchyne

30. 09. 2010
Zdieľať

Prírodné hospodárenie, nazývané tiež permakultúra, sa snaží vrátiť logiku do vzťahu človeka a jeho pôdy, na ktorej pestuje svoje rastliny. Priznajme si to na rovinu – v dnešných klasických záhradách je niekedy pekná drina. Vrčanie sekačiek, motorových nožníc na živé ploty a motorových kôs na rozličné nedostupné zákutia...

Kto sa opováži v dnešnej klasickej záhrade hovoriť o pokojnom bytí a relaxácii v prírode? Koľko ľudí sa v klasickej záhrade pri pestovaní potravín zaobíde bez chémie? Záhrada, ktorej poslaním vždy bývalo priblížiť užitočné prírodne dary k ľudskému príbytku, pre všetkých  na dosah, sa stala bremenom, o ktoré sa treba celú sezónu starať. Ak prehliadneme nemalé sumy peňazí, vynaložené na jej údržbu, určite stojí za povšimnutie malá či väčšia ekologická katastrofa, ktorá v záhrade a jej okolí vzniká. Benzínové kosačky vyprodukujú vraj viac škodlivých emisií, ako celé kolóny áut. Billboardy pri zadymenej diaľnici sa nás pýtajú, či už nám tráva neprerastá cez hlavu, a ponúkajú riešenia v podobe stále drahšej a dokonalejšej záhradnej techniky. Tí istí predajcovia nám ponúknu aj chemické hnojivo, aby tráva, ktorá nás „tak hnevá“ rástla ešte rýchlejšie. Logiku hľadáme márne, ale v tom zhone, zdá sa, o tom málokto premýšľa. Chemické prípravky na hubenie burín, škodcov a plesní zabijú aj všetky užitočné organizmy, zdevastujú celý dômyselný „internet“ podzemných organizmov, plesní, húb a hmyzu, ktorý je v prírode nevyhnutný pre zdravie rastlín. Potom sa spláchnu do povrchových a podzemných vôd a dielo skazy pokračuje, až sa všetko človeku v určitej forme vráti späť – väčšinou na tanieri, pretože všetko naše jedlo pochádza z toho istého životného prostredia, ktoré slúži ako skládka výfukových plynov, odpadových vôd a toxických chemikálií. Neskôr si niekoho tieto „hriechy“ nájdu trebárs vo forme rakoviny. Pôvodca choroby je neznámy a všetko môže pokračovať ďalej.

Ak je vo vašej záhrade všetko pokosené, ošetrené a mal by začať vytúžený pokoj, už vylieza sused a celé divadlo môže za plotom začať nanovo. Potom niet divu, že čím ďalej, tým viac ľudí trávi voľno radšej pri televízii, alebo v mestách, ako v záhrade. Vonku čaká práca, hluk a jednotvárny trávnik, doplnený ostrovčekmi opozeraných okrasných rastlín, lemovaných tujkami a cypruštekmi. Tak znie zákon modernej doby, taká má byť záhrada, a hotovo… povedal ktosi. Ale kto to vlastne vymyslel? Od koho sa kopírujú takéto divné, neútulné, jednotvárne a sterilné záhrady po celom svete? Mnohí z nás sa teraz možno rozhodujú urobiť si svoj súkromný raj inak, po svojom. Vytvorením záhrady, ktorá sa stará sama o seba a príliš nás k tomu nepotrebuje (okrem prvých rokov, keď ju založí a než „vyrastie“).  Takú, ktorá je oveľa krajšia, ako všetky ostatné a nechce od nikoho žiadne peniaze ani zbytočnú drinu na svoju údržbu. A ona kvitne, plodí ovocie a obsahuje veľa jedlých rastlín, čistí sa a vonia úplne sama, je zdravá a estetická, pretože to sú základné pravidlá prírody, ktoré vždy fungovali a budú fungovať, keď sa podľa nich budeme riadiť a nie s nimi bojovať. Hmyzích škodcov zjedia ich prirodzení hmyzí a vtáčí predátori, burinu  potlačia bujné trvalky a mulč, a v rozumne kombinovanej zeleninovej záhradke pre ňu neostane veľa miesta. A okrem toho si ešte uvedomíme, že nič také ako burina vlastne neexistuje. „Burina“ je iba prirodzenou náplasťou prírody na narušenú a poškodenú pôdu, šíri sa v stopách človeka. So zmenou prístupu k záhradke sa zbavíme aj buriny. Existujú zaujímavé a vyskúšané metódy prírodného pestovania plodín, pri ktorých sa nerýľuje a neokopáva. Pôda medzi novou výsadbou môže byť na udržanie vlahy a bezburinového stavu pokrytá hrubým slamovým mulčom, jednoročnú zeleninu pestujeme na spôsob veľmi peknej a praktickej „zeleninovej džungle“ – nazýva sa to polykultúra. Tú najradšej pestujeme na trochu odlišných záhonoch, napríklad v tvare kľúčovej dierky, aby sme z jednej cestičky dosiahli všade aj bez šliapania po pokyprenej pôde.
 

Jedlý trávnik

Namiesto umelo vyzerajúceho golfového trávnika si urobíme tzv. jedlý trávnik, v ktorom sú sedmokrásky, skorocel, čiernohlávok, rebríček, zbehovec, ďatelina aj púpavy vítaným spestrením do šalátov – obsahujú veľa minerálov, vitamínov a životnej energie. Alternatívou je aj nádherná kvetnatá lúka, ktorú môžeme vysiať aj zo zakúpenej zmesi päťdesiatich druhov rozličných lúčnych kvetín, bylín a tráv. Lúku možno kosiť 1 – 3-krát ročne, ale ak chceme na niektorom mieste nízku pažiť namiesto chodníka, môžeme ju kosiť ľubovoľne často, druhová skladba sa tomu sama prispôsobí, ak je dostatočne pestrá. Odporúča sa na to kvalitná rakúska kosa, s ktorou sa pod odborným vedením naučí každý za deň zaobchádzať. Majiteľ tejto záhradky si môže vybrať medzi slastným odpočinkom v tieni krásnych stromov, alebo pomáhaním prírode vo svojej záhradke k ešte väčšej dokonalosti, pretože dobre založená ekozáhrada,  po pár rokoch od založenia, uvíta vašu pomoc iba ak ju ponúknete radi a dobrovoľne. „Práca“ vás tak bude baviť, a navyše necháte za seba väčšinu času pracovať prírodné zákony. Pracujú totiž rady, zdarma a elegantne. Alebo ste niekedy videli prírodu nakupovať v drogérii?

Voda v ekozáhrade

Pokiaľ máme k dispozícii viac miesta, určite neodoláme možnosti vybudovať si prírodný bazén. To je taký, ktorý nepotrebuje chémiu, nie je modrý, čistí sa raz za päť rokov a celoročne pri ňom môžete relaxovať. Táto metóda zakladania bazénov pochádza z Rakúska a Nemecka a má zhruba 20 rokov. V zahraničí sa stáva moderným trendom a u nás tiež veľmi rýchlo získava popularitu. Vlastne je to naozaj šťastie, že niektoré nové módne trendy zavrhujú umelosť a vydávajú sa smerom prírodnej harmónie a bezprácnosti. A ako to funguje? Klasický bazén nemôže fungovať bez chemických prísad a filtrov, pretože na udržanie krištáľovo čistej vody v akejkoľvek holej nádrži nemá príroda žiadny dôvod. Všetko na tejto planéte, od najmenšej riasy po najväčší strom, sa snaží žiť. Udržiavanie sterilnej čistoty na mieste, ktoré spĺňa všetky predpoklady ideálneho prostredia pre rôznorodý život (slnko, voda, vzduch) nie je  možné bez neprirodzeného a neustáleho boja. Prírodný bazén funguje vďaka opačnému prístupu, vnímajúcemu prírodné zákony. Všetky prirodzené procesy sú v ňom zapojené ako naši pomocníci, šetria nám prácu s údržbou, naše zdravie aj peniaze. Každá voda (okrem destilovanej) obsahuje živiny potrebné na bujný rast rias. Ak je živín príliš veľa, voda sa zakalí a všetko v nej porastie hustým riasovým kobercom. Riešením je nechať vodné a pobrežné rastliny odobrať z vody tieto živiny pre svoj vlastný rast. Kľúčom k úspechu je vyvážený pomer čistej vodnej plochy a tzv. regeneračnej zóny, čiže plochy s plytkou vodou, ktorá je zarastená vodnými, bahennými a vlhkomilnými rastlinami. A odkiaľ sa v našom takmer bezúdržbovom bazéne bude brať nová voda? Môžeme do nej napojiť zvod dažďovej  vody zo strechy, alebo vývod z koreňovej čistiarne. Koreňovka je mimochodom ďalší výborný pomocník na uzatvorenie kolobehov na našom pozemku. Odpadová voda môže byť opäť krištáľovo čistá a nečistoty použité ako hnojivo pre rastliny v nej rastúce. Ich pokosením získame mulč, alebo materiál na kompost.
 

Tip: Záhradný nábytok od výmyslu sveta

Ako na to?

Človeku v dnešných časoch chýbajú základné vedomosti o vzájomných vzťahoch bylín, kríkov, stromov, húb, hmyzu a ďalších žijúcich tvorov nášho klimatického pásma, takže by to nebolo jednoduché naraz vytvoriť kompletný a fungujúci ekosystém. To našťastie nie je ani potrebné. Môžeme začať, a keď vykročíme správnym smerom, príroda prevezme štafetu a naše dielo dokončí až do úplnej spokojnosti. Stačí, keď sa v začiatkoch dozvieme základné informácie o potrebách našich pôvodných rastlín, o potrebách nášho pozemku, a hlavne o našich požiadavkách na budúcu ekozáhradu. V štúdiu môžu pomôcť (okrem otvorených očí v prírode) knihy zamerané na permakultúru a prírodne hospodárenie, atlasy rastlín, alebo môžete absolvovať kurz dizajnu ekozáhradných spoločenstiev. Čas a peniaze vynaložené na vzdelávanie sa nám počas ďalšieho spolužitia s našou vznikajúcou záhradou bohato vrátia. A nepodceňujme ani fakt, že predovšetkým my ovplyvňujeme naše deti a vnúčatá a ich budúce životy aj záujmy. Ťažko im môžeme odovzdať niečo krajšie a užitočnejšie, ako vzťah k  prírode a zdravej kvitnúcej krajine, v ktorej aj oni budú môcť v zdraví vychovávať svojich potomkov.

Na záver možno azda iba povedať – nebojme sa prírody a nebojujme s ňou. Namiesto toho, aby sme sa starali my o ňu, môže sa postarať ona o nás. Iba jej to musíme vo svojej záhradke dovoliť.

Článok bol uverejený v časopise Môj dom.

Kategória: Záhrada a exteriér Záhradná technika
Tagy: ekozáhrady permakultúra
Zdieľať článok

Diskusia