Záhrada umenia

Záhrada umenia

14. 11. 2008
Zdieľať

Niektorým architektom a majiteľom záhrad vytláča prvý pohľad na poprelamovaný, prudko sa zvažujúci terén kropaje potu na čelo. Zvrásni sa im do podoby záhrady, ktorá pokorne čaká na svoj údel. Ivanovi Melicherčíkovi sa pred štyrmi rokmi iba zľahka nadvihlo obočie, spokojne si odfúkol a s úľubou si predstavil, ako sa jeho zverenci uvelebia v ohyboch a zdvihoch vrstevnatého súkromného parčíka.

Sťahovať sa do nového už bolo načim. Lodžia v ružinovskom paneláku vzdychala pod váhou umeleckého potenciálu zbierky sôch a plastík. Ťažilo ju aj svedomie, že nemôže uvoľniť dostatok priestoru svojim kamenným a kovovým obyvateľom, ktorí by si zaslúžili okrem občasných VIP stretnutí na vernisážach a rekreačných pobytov v galériach výtvarného umenia aj trvalý pobyt na čerstvom vzduchu v zajatí zelene. Umelecké skvosty sa dožadovali oslobodenia a otvoreného priestoru. Jedného dňa sa predsa len táto vyberaná spoločnosť balkónového združenia pobrala na lepšie. Jej mecenáš a zberateľ toho najlepšieho, čo prinieslo minulé storočie do slovenskej výtvarnej moderny a výnimočných kúskov insitného ale aj afrického kmeňového umenia, našiel vhodné miestečko na okraji hlavného mesta.

Malé Karpaty sa tu v poslednom vytržení zdvihli z dna treťohorného mora, a potom prudko klesli do širokej roviny, ktorá sa už len kde-tu zhupne a zavlní, až kým sa celkom nepoddá rieke. Na úpätí sa prelína dúbrava premiešaná s bukovým porastom a načahuje konáre do záhrad, ktoré sa opovážlivo tlačia do kopcov. Niekdajšie vinohrady sa postupne menia na stavebné pozemky, rastlinné monokultúry vystriedali roztodivné záhrady nových majiteľov pozemkov.

Záhrada kamenných plejád

Onedlho uplynie štvrtý rok od chvíle, keď si ich nehnuteľnosť a okolie podmanili výskytom vzácnych sucho- a teplomilných rastlinných i živočíšnych druhov, strmým svahom uprostred parcely, niekoľkými ihličnatými drevinami… Mali predstavu záhrady, o ktorej vedeli, že ju môžu v týchto podmienkach vytvoriť. Pozemok bol dovtedy tak trochu ponechaný vlastnému osudu. Väčšia časť záhrady ostala ukrytá za domom.

Pod patronátom nových majiteľov podstúpila povrchové úpravy, ktoré jej mali zlepšiť celkovú vizáž: upravila si terénne vlny, kameňmi spevnila svah, točitým kamenným schodiskom prepojila svoju vyššie položenú časť s tou pri spodnej terase, zriekla sa bazénika (majiteľ ho s nevôľou teplomilného jaštera otestoval pri štyridsaťstupňovej horúčave a striaslo ho), do ohybov a na vyvýšené miesta terénu si nechala osadiť prírodné kameňotvary.

Obľúbené kamene sa niekde dôstojne zoradili, inde sa vlnia, týčia, ale najmä stierajú prechod medzi ľudskou tvorbou a silami prírody: „V poslednej várke som naložil metrák čistej váhy morských kameňov do auta a priviezol domov,“ vysvetľuje ich pôvod Ivan Melicherčík. Čo kameň, to výtvarné dielo vymyté morskými prúdmi, ohobľované pobrežím, prešpikované odkazmi starých civilizácii, ktoré odniesli more a čas. „Čadičové kamene zas opracovával kamenár na iný účel s predstavou, že dielo dokončí. Potom sa však obchody nehýbali, a tak sa kamene pobrali do našej záhrady strážiť ohyb tam, kde terén klesá ku skalke osídlenej ihličnanmi, trvalkami, sukulentmi…“ Pani domu sa podujala spriateliť kamene s flórou.












Záhrada umenia

170672
Daniel Veselský


Záhrada umenia

170674
Daniel Veselský

Nevyrástli na Veľkonočnom ostrove za tajuplných okolností, ale podobne budia úctu a obdiv… no áno, niekto sadí v záhrade mrkvu a petržlen, iný sochy z dielne slovenskej moderny. A ktovie, čo všetko ešte majitelia zasiali, keď si na pozemok navozili mediterránne, ale aj tatranské kamene bizarných tvarov? Skaly, kamene, kamienky… netvarovali len strmý zráz, ale chopili sa príležitosti vo všetkých kútoch záhrady. Tieto Melicherčíkovci vylovili z mora a obkolesili nimi stromkoruže.

Systematicky zazeleňovala záhradu tým, čo sa obom zapáčilo alebo len zavoňalo pri ich rozcestovanom spôsobe života: „Tuzemské rastliny, skalničky, ale aj trofeje z našej záhrady na ostrove Vis sa ujali aj v podmienkach pod Devínskou Kobylou. Potom niet divu, že sa nám do záhrady z blízkeho lesa sťahujú prazvláštne chrobáky, pamodlivky, roháče veľkosti XXL, motýle zdobené symbolmi afrických šamanov, žaby prezlečené za muchotrávky čo nekvákajú, iba si tak pózujú a veverice-hrdzky… Tak prečo by sa nedarilo aj teplomilnej mediterránnej flóre?












Záhrada umenia

170680
Daniel Veselský


Záhrada umenia

170690
Daniel Veselský

Kovové umenie Afriky má rado zvieracie motívy. „Nožičkatý“ železný sloník zo západnej Afriky bol možno duchovným predchodcom Dalího povýšených slonov… Kŕdlik orlov zo Zimbabwe si nakoniec zaboril svoje kamenné telá do brečtanu.

Pravda je ale taká, že v tých najchladnejších mesiacoch jej doprajeme odpočinok v garáži. Vyberieme mamutie skalné ruže pekne s koreňovým balom z pôdy a uložíme ich na zimný spánok hneď vedľa stredomorských paliem.“ Melicherčíkovci sa považujú za insitných záhradníkov: „Agrotechnické termíny a postupy nijak zvlášť nesledujeme. Z času na čas sa niekto začuduje: ‚To ani nepostrekujete?‘ V dobrej viere kúpime prostriedok a po čase namiesto stromčeka máme pahýľ. Z toho vyplýva, že ani v záhrade sa netreba priveľmi snažiť. Niekedy viac pomôže, ak sa spoľahneme na prírodu…“












Záhrada umenia

170675
Daniel Veselský

Tip: Záhradný nábytok od výmyslu sveta


Záhrada umenia

170687
Daniel Veselský

Mamutie skalné ruže letujú na priedomí a v skalke, ktorá im pripomína domovinu na ostrove Vis. Čadičoví čakatelia na brečtanové opojenie


Záhradné artpointy…

Nasťahovať do záhrady ležiacu dámu s telom z bronzu, vznosnú kaplnku s antikorovým leskom, vodnú mininymfu, kovohmyz a plechoslona zo západnej Afriky vyžadovalo dôslednú prípravu. Tá spočívala v intuitívnom výbere miesta a pedantne zvládnutej preprave. Na svoje záhradné posty sa tešili aj plastiky z dielní umelcov naklonených galandovskému mysleniu a cíteniu. Presná geometria aktívnych diel Jozefa Vachálka si celá červená nárokovala na dostatok priestoru. Kŕdlik orlov zo Zimbabwe si nakoniec zaboril svoje kamenné telá do brečtanu. Už nevzlietnu, ostanú; dravce zložili krídla a teraz odpočívajú na múriku v ramene záhrady, hneď vedľa verandy. Pod jej strechou si našla miesto záhradná keramika: „Keramické plastiky ma zaujali, a tak som ich od výtvarníčky pani Luxovej kupoval, keď som ešte netušil, že raz budeme záhradníčiť.“ Valce s dnom asi vo dvoch tretinách svojej výšky naplnili zeminou, v ktorej sa časom rozrástli skalničky.












Záhrada umenia

170684
Daniel Veselský


Záhrada umenia

170686
Daniel Veselský

Vodnú nymfu v zátiší skalky pani Melicherčíkovej vytvoril Pavel Tóth. Brečtan začlenil múrik do spoločenstva zelenáčov.

Skalničkové stĺporadie sprevádza príchodzích k vstupu do domu, ktorý strážia Jašterice z Menorky a sochy od pani Erny Masarovičovej: „Dostal som sa k nim krátko pred jej nečakaným odchodom z tohto sveta. Sú mi tým vzácnejšie. Viete, bola to taká útla žena a sochy, ktoré kuli, strihali a tvarovali kováči podľa jej návrhov, sú zas robustné. Ťažká hmota ohýbaná silnými emóciami!“












Záhrada umenia

170678
Daniel Veselský


Záhrada umenia

170682
Daniel Veselský

Náučný chodník sochárskej tvorby sa začína na spodnej terase. Tá je prepojená s malou galériou obrazov na prízemí domu spolovice vnorenom do svahu. Len čo sa otvoria zasklené dvere, noha sa dotkne kameňa: „Mramorový odpad sme priviezli z kamenárstva. Jednotlivé kusy sme vyleštenou stranou obrátili k podložiu; na pohľad aj na dotyk je nám milší prirodzený povrch. Kamene na chodníkoch vyvolávajú pocit chladu, v letných dňoch nazbierajú teplo, ktoré z nich potom sála hlboko do noci.“ Umiestniť sochu v otvorenom priestore záhrady, nechať spočinúť jej tvary na tvári miesta znamená dať jej nový život a pozorovateľovi iný pocit z rozmerov diela. Striedanie putujúcich tieňov a premenlivého svetla v jej vypuklinách a preliačinách prinesie vždy nový a jedinečný zážitok. „Nebola tu ani tráva. Zeminu nám navozili, až sa kmeň stromu ponoril do poldruhametrového nánosu.“

Hlavná časť záhrady mieša záležitosti botaniky s umením tak dôsledne, že je ťažké určiť čo má v jej priestore prevahu: „Niektoré dreviny sú pôvodné, iné zasadil záhradný architekt, ale väčšina zelene vyrástla ako výsledok intuície odchovancov panelákového životného štýlu,“ dozvedám sa so všetkou vážnosťou. „Možno práve preto, že sme sa tešili a teraz si užívame záhrady, tak aj naše alchymistické pokusy obyčajne dopadnú k spokojnosti rastlín. Nerobíme z toho nijaké laboratórne cvičenie.“ Sochy a plastiky spočívajú v zeleni a celý ten zelenosošný svet lahodí oku a sýti zberateľskú vášeň majiteľa: „S takouto umením a kamením obťažkanou záhradou sa už asi ťažko budeme sťahovať. Sme tu spokojní, zakotvili sme…“


Článok bol uverejnený v časopise Môj dom 10/2008.

Kategória: Záhrada a exteriér
Tagy: umenie záhrada
Zdieľať článok

Diskusia