Bakelit. Zahodiť?

Bakelit. Zahodiť?

24. 04. 2007
Zdieľať

Že si nedám pokoj a vláčim sa po výstavách, kde sa predvádzajú samé interiérové starenky! Áno, stalo sa to aj v prípade výstavy Paleolit, neolit... bakelit. K činu ma vyprovokoval fakt, že všetky tie spotrebiče a veci dennej potreby z pravekého plastu patria nenávratne do minulého storočia. Ich sériová výroba je už len súčasťou dejín jednotlivých fabrík. A predsa – vďaka prvej „umelej hmote“ si prišli na svoje dizajnéri, ktorí túžili zhmotniť svoje predstavy do odvážnych tvarov predmetov každodenných... To, čo sa v dizajne vymyslelo v ére bakelitu, je stálou inšpiráciou pri návrhoch súčasných plastových výrobkov.

Na podstavcoch ovinutých novinovým papierom pripomínajúcim každodennosť stáli veci dennej potreby staré niekoľko desaťročí. Telefón vedľa rádia, mlynček na kávu pri stolnej lampe, gramofón dohliadajúci na fotoaparát, „angličák“ Tatra 603, akumulátorový vyrovnávač vrások, hviezda filmu Postřižiny – fulguračný elektromasážny prístroj… všetko milé kompozície s poriadnou dávkou nostalgie. Polovica vystavených predmetov pochádzala zo zbierok Slovenského národného múzea, ostatné od súkromných zberateľov. Nie je to tak dávno, čo by sme mnohé z týchto vecí bez rozmýšľania poslali na smetisko. Niektoré z exponátov povstali z popola či skôr z kontajnera na odpadky. Všetky predmety mali spoločný pôvod – na ich začiatku bol bakelit. Rýchly vývoj plastov posunul tento materiál do zabudnutia.


Bakelit. Zahodiť?

88219

Lesk a úspech bakelitu

Začalo sa to londýnskou priemyselnou výstavou v roku 1862, na ktorej A. Parkes dostal bronzovú medailu za svoj parkesin. Zo zmesi chloroformu a ricínového oleja sa zrodila tvrdá a pritom ohybná látka. Pokračovalo to biliardovými guľami a odmenou vo výške 10-tisíc dolárov, vypísanou za objav materiálu, ktorý mal nahradiť ich výrobu zo slonoviny. Tieto udalosti priviedli v roku 1869 amerického tlačiara J. W. Hyatta k myšlienke skombinovať nitrocelulózu s gáfrom. Tak vznikol prvý plast – celuloid, ktorý neskôr urobil kariéru vo výrobe filmov do fotoaparátov Kodak. Navyše, hmota sa dala odlievať do foriem, tvarovať, farbiť, zahriať a opätovne tvarovať. Na svete bol prvý termoplast.


Bakelit. Zahodiť?

88224

Faktom však ostalo, že nitrocelulóza ako základná látka celuloidu vo svojej podstate nemala čistý chemický pôvod. Vznikla v laboratóriu profesora Schönbeina ešte v roku 1846, keď bavlnenou zásterou poutieral rozliatu kyselinu dusičnú a sírovú. Chvíľu slávila úspechy aj ako strelná bavlna, ktorá svojimi účinkami predstihla strelný prach. Podobne, čo sa týka pôvodu, bol na tom aj výdatne vulkanizovaný kaučuk (to je tá ebonitová tyč toľkokrát spomínaná na hodinách fyziky). Obom materiálom môžeme dnes poblahoželať k titulu predskokanov vo výrobe skutočných plastov. A potom prišiel on! Naozaj prvý čisto chemicky pripravený materiál. Pravá umelá hmota – bakelit! Stál na začiatku víťazného ťaženia plastov.


Bakelit. Zahodiť?

88225

Keď sa v roku 1909 prvýkrát objavil vo svetle reflektorov továrenskej sériovej výroby, pýšil sa už menom po svojom objaviteľovi Leovi Baekelandovi. Ten, div sa svete, chcel nehorľavou látkou pôvodne urobiť radosť priaznivcom bowlingu. Neskôr látku vylepšil prísadami. Pre fanúšikov chémie a ostatným pre zjednodušenie uvádzam, že v prípade bakelitu ide o fenolformaldehydový polykondenzát. Doba, ktorá si žiadala bezpečné zavádzanie elektriny do domácností a podnikov, mala vyhrané. Bakelit sa stal favoritom výroby izolantov na elektrické vedenia a neodmysliteľnou súčasťou výroby automobilov.
 

Bakelitníček:
Fenol sa získaval lacným spôsobom z uhlia a formaldehyd z dreva. Ich reakcia prebiehala pod tlakom v špeciálnom tlakovom kotli. Hmota sa ohriala a rozliala do tenkej vrstvy. Len čo ztuhla, rozdrvili ju a pridali do nej plnivo a farbivo. Zmes sa za tepla rozvalcovala na dosky, tie sa potom pomleli na prášok. Vysoký tlak a teplota vytvarovali prášok vo formách do požadovanej podoby.

Coco Chanel plastov


Bakelit. Zahodiť?

88227

Pred celuloidom a kaučukom mal bakelit výhodu nehorľavosti, odolával kyselinám a pri vyšších teplotách sa netavil. Bol to tvrdý plast – duroplast. Tvrdý, ale krehký, a tak sa časom z výborného imitátora luxusných materiálov stal skôr základný materiál na denné použitie. Do koča aj do voza. Farbu mal nie príliš vábivú. Podivná čierna alebo zemitá tmavohnedá, vzácnejšie fľaškovozelená. Škaredé káčatko sa vďaka svojej tvarovateľnosti stalo výzvou pre návrhárov. Azda najznámejšími „bakeliťákmi“ domácností minulého storočia boli telefóny a rádiá. Rádiá sa od chvíle, keď sa začali obliekať do bakelitu, rozvlnili, zelegantneli, dostali svojskú tvár. Každá značka mala svoju osobnosť.


Bakelit. Zahodiť?

88226

Prechodom na bakelitovú výrobu cena rádioprijímačov výrazne klesla a postupne sa rozhlas po drôte stal samozrejmosťou. Spočiatku bakelit napodobňoval drevo. Nielen rádiá sa tvárili, že majú drevený povrch, ale aj kazety na cigary alebo stolné lampy. Netrvalo dlho a vďaka kampani The Bakelite Corporation sa mohol bakelit predviesť bez toho, aby sa musel pretvarovať. Časom sa do problému s neatraktívnou farebnosťou obuli chemici a vyvinuli príbuzné polykondenzáty. 40. roky sa tak mohli popýšiť prvými telefónmi, lampami, puzdrami, vypínačmi či úchytkami na nábytok z bieleho bakelitu. Po druhej svetovej vojne bakelit stratil dych. Postupne ho vyradili nové druhy plastov. U nás jeho výroba dožívala v 60. rokoch.

Bakelitoradie


Bakelit. Zahodiť?

88222

Tip: Všetok nábytok a bytové doplnky na jednom mieste

Čáry, máry, poly. Polyvšeličo. Návrhári sa môžu vyblázniť pri tvarovaní výrobkov z polystyrénu, polyuretánu, polyetylénu, polypropylénu… Nakoniec je tu teflón, mikrotén a iné zázraky chémie. Nebolo by revolúcie polymérov v 40. a 50. rokoch, nebyť objavu podstaty pevnej štruktúry bakelitu. Hermann Staudinger objasnil v roku 1920 spájanie jednotlivých molekúl bakelitu do zložitých priestorových štruktúr – polymérov. A potom sa roztrhlo vrece so spájaním jednoduchých molekúl do štrukturovaných reťazcov. Nastal vek plastov. Pružnosť, pevnosť, nízka hustota, chemická odolnosť, jednoduchá údržba, pomalé starnutie, farebnosť, bezodpadové spracovanie – to všetko dodnes udržiava na výslní záujmu moderné plasty nielen v prípade výroby domácich elektrospotrebičov, ale aj pri navrhovaní nábytku a interiérových doplnkov.


Bakelit. Zahodiť?

88233

Plasty súčasnosti predovšetkým slúžia a netvária sa ako niečo iné. Umelá hmota je v dizajne nábytku, doplnkov a elektrospotrebičov sama sebou. Už dávno sa nepovažuje za náhradu luxusných materiálov. Ak vaše srdce estéta a značkového experta zatúži po vybranom dizajnérskom kúsku, nech vás neprekvapí, že cena za plastové kreslo sa pokojne vyšplhá aj na niekoľko desiatok tisíc korún. Elegantné tvary, dokonale premyslené prechody, ladné krivky, hladký povrch a tie farby! Ak vás plasty iritujú svojím odprírodnením, „náhražkovitosťou“ alebo sa s nimi neviete zmieriť z iného dôvodu, spomeňte si na bakelit. Nostalgia vo vás možno prebudí nový pohľad na umelú hmotu.

Na známosť sa dáva…


Bakelit. Zahodiť?

88220

Pravý bakelitový obal v secesnom, art deco alebo kubistickom štýle doteraz šatí zachovalé rádiá, gramofóny, telefóny v niektorých domácnostiach, múzeách, reštauráciách zariadených v retroštýle alebo v čoraz obľúbenejších zbierkach bakelitových predmetov. Takéto zbierky sa začínajú javiť ako dobrá investícia do budúcnosti. Len si to predstavte: rozhlas po drôte, ktorý bol onehdy neodmysliteľnou súčasťou domácností a úradov, predstavuje na zberateľskom trhu cennosť nad 3-tisíc korún, a čo potom iné predmety, ktoré sa vyprodukovali v menších sériách a s atraktívnejším dizajnom. Súčasníci obdivovali žiarivý lesk bakelitu, ktorý prirovnávali ku sklu či jantáru. V polovici 20. rokov minulého storočia sa v Amerike stal dizajnérskym zázrakom. Oblosť klasickej sochy a organické tvary sa po prvý raz stretli s umelou hmotou. V 30. rokoch mal v Európe povesť nedostižného obalového, tesniaceho a izolačného materiálu. Dokážete ešte po tomto bez výčitiek zahodiť bakelitovú nádheru po rodičoch alebo prarodičoch?
 

Ako prichádzali na svet plasty:
1862: parkesin – zmes chloroformu a ricínového oleja,
1907: bakelit – materiál tisícorakého využitia,
1917: bratislavská „Káblovka“ získala licenciu na výrobu bakelitu pod názvom Futurit,
1927: akryl,
1928: polyvinylchlorid – vinylit (PVC), neskôr mäkčené PVC (v Nemecku pod názvom igelit, ktorým dodnes u nás nesprávne označujeme fólie z polyethylénu),
1930: plexisklo – sklo, ktoré sa nerozbije,
1938: PVC a teflon,
1940: nylon – náhrada hodvábu,
1956: polyetylén a polypropylén,
1958: Expo ‘58 Brusel – polyesterové sklené lamináty (oblé kreslá), vrstvená hmota: umakart (stolíky organických tvarov na tenkých nôžkach) a koženky (viacvrstvená fólia z mäkčeného PVC),
1960: prvá plastová stolička z jedného kusa umelej hmoty, dizajnér Panton,
60. roky: talianski a francúzski dizajnéri vďaka farebnosti a tvarovateľnosti plastov spustili vlnu pop-art.

Spovedníček Pavla Habáňa, autora výstavy Paleolit, neolit… bakelit

Ešte donedávna sme bakelitové spotrebiče považovali za neestetické pre ich nezaujímavú farebnosť…


Bakelit. Zahodiť?

88228

Možno sú pre niekoho neestetické, no čas im pridal na atraktívnosti. Bežné boli tmavé odtiene červenej, hnedej až čiernej, u zberateľov sa však najviac cenia výrobky zo zeleného bakelitu. Sám mám v zbierke tri mlynčeky Tramp vo všetkých vyrobených odtieňoch. S farbami sa robilo, čo sa dalo… Bol to aj jeden z dôvodov ústupu bakelitu. Vytlačila ho pestrofarebnosť nových plastov a zradila vlastná krehkosť.

Veľa predmetov na výstave
svojím povrchom pripomína
drevo.

Do bakelitu sa pridávali komponenty – piliny, drevená drvina, papier… Napríklad samopaly československej výroby majú doteraz bakelitovú pažbu s prísadou dreva. Biele bakelitové spotrebiče a vypínače pochádzajú z 50. rokov. Boli posledným pokusom o udržanie výroby. V Nemecku sa bakelit predával pod obchodným názvom Tealit, v Amerike ako Katalín a u nás sme poznali Futurit. V prvom rade bol trh zaplavený bakelitovým elektroinštalačným materiálom a potom prišli na rad telá elektrospotrebičov. Dovtedy drevené obaly mali svoje dizajnérske limity, ktoré dovolil prekročiť bakelit. Pekným príkladom je čistý dizajn „skrinky“ najrozšírenejšieho rozhlasu po drôte s jedným gombíkom s karosériou v tvare elipsy.


Bakelit. Zahodiť?

88232

Dajú sa bakelitové spotrebiče považovať za starožitnosť alebo ide skôr o záležitosť zanietencov?
Platí oboje. Starožitnosť a historický predmet nemusia byť to isté. Auto sa stáva veteránom, ak je staršie ako 30 rokov, historické zbrane majú svoj medzník v druhej svetovej vojne, inak sa považujú za novodobé. Priemyselne vyrábané predmety sa dostávajú do histórie úplným zastavením výroby. Preto by sa mala zachovať povinnosť, aká bola za bývalého režimu: odkladať vzorky z každého nového výrobku. Bratislavská káblovka žiaľ po privatizácii v roku 1990 zničila všetky archívy. Staré modely a výkresy sú už nenávratne stratené – akcionárom, ktorí kúpili fabriku, sa jednoducho zdalo, že sú to veci, ktoré nikomu nič neprinesú. Všetko šlo do šrotu. Pojem fabrika s minulosťou im asi nič nehovoril.

Mám pocit, že v západnej Európe a dokonca aj u nás si výrobcovia zakladajú na tradícii a radi prezentujú historické výrobky v expozíciách priamo vo svojich fabrikách alebo na webových stránkach. Sú fabriky, ktoré sa doslova bijú nielen o značku, ale aj o zdokumentovanú tradíciu…


Bakelit. Zahodiť?

88223

O to čudnejšie je, že 90 rokov stará fabrika sa dokáže preukázať len jedným fasciklom. To je celé ich historické dedičstvo. Napriek tomu, že možno plynie posledný čas, v ktorom sa dá ešte niečo zachrániť z historických artefaktov bývalej „Gumonky a Káblovky“.

Vráťme sa ale k výstave. Spôsob, akým ste ukázali históriu bakelitových predmetov, bol naozaj nevšedný.
(smiech) Naopak, chceli sme vyjadriť tú všednosť. Pyramídové kompozície, stupňovité podstavce a moduly oblepené novinami nám pomohli ukázať všednosť bakelitu pre súčasníkov. Bol to strašne lacný materiál, všetkým dostupný, opraviť sa síce nedal, ale vďaka nízkej cene si každý mohol kúpiť nový výrobok. Preto dal výtvarník výstavy predmety dennej potreby z bakelitu do súvislosti s dennou tlačou. Vystavovali sme materiál, nie predmety. V každej vitríne, v každej zostave naukladanej na pyramíde sa nachádzal čo najširší výber. Ukážky len s rádiami alebo lampičkami by pôsobili nudne.


Bakelit. Zahodiť?

88231

Často vidím v zaujímavých moderných interiéroch v zahraničí a niekedy aj u nás predmety z nedávnej minulosti umiestnené so šarmom a vtipom. Stáva sa, že do vášho antiku zájde interiérový architekt alebo človek, ktorý nie je vyslovene zberateľom, aby si osviežil svoj domov trochou nostalgie?
V živote sa mi to nestalo. Prídu ľudia, ktorí hľadajú šijacie stroje Singer na dotvorenie interiéru, kvôli atmosfére. Z môjho pohľadu je to také lacné… Vo svete beží retro 50. a 60. rokov na plné obrátky, u nás je to stále rozpačité. S bakelitom to bolo presne naopak. Chodil ku mne cudzinec – raz hľadal bakelitovú lampu, inokedy fotoaparát, potom sa prišiel opýtať, či nemám niečo nové z bakelitu, a nakoniec to vyzeralo tak, že odo mňa skúpi všetko zo starých plastov. Tak som sa ho opýtal, načo mu to všetko je. Pán pracoval na francúzskom veľvyslanectve a takto robil radosť svojej manželke, ktorá má vo Francúzsku rozsiahlu zbierku. Stalo sa to pred tromi rokmi a ja som si začal zisťovať viac informácií o bakelite, zhromažďovať predmety a nakoniec už francúzsky klient nemal u mňa šancu nakupovať – chystal som výstavu… Keď spoznáme pozadie vecí, vytvoríme si k nim nové väzby. Toľko predmetov leží v depozitároch a ľudia ich nemajú možnosť uvidieť. Som rád, že riaditeľ Slovenského národného múzea od začiatku dôveroval bakelitovému nápadu.

Kategória: Dizajn Štýl
Tagy: bakelit dizajn výstava
Zdieľať článok

Diskusia