Územie stráženého fluida

Pri pohľade z ulice o sebe Greenova rezidencia veľa neprezrádza. Pôsobí predovšetkým menšia, než v skutočnosti je. Budovou sa zdá iba poschodová severozápadná časť, prízemné, juhovýchodné krídlo vyzerá skôr ako prístrešok, azda krytá terasa. Niečo skrýva stúpajúci terén, niečo rastlinstvo, ktoré hustne smerom k juhovýchodnému okraju pozemku, kde veľmi blízko stojí susedný dom. Z tejto strany zakrýva rezidenciu aj mohutný múr, končiaci sa hlboko v záhrade. Múr a hlboká krytá terasa však skrývajú prízemné krídlo s kuchyňou, jedálňou a obývačkou, takže dom je naozaj veľký (jeho plocha je 510 štvorcových metrov).

Napriek značnej dĺžke pôsobí rezidencia kompaktne i pri pohľade zboku, od severozápadného krídla. Tajomstvo sa skrýva v drobnej korekcii pravouhlej schémy – terasa aj nádrž sa odkláňajú vo veľmi ostrom, asi desaťstupňovom uhle. Táto hra s perspektívou pôsobí prirodzene. Nie je totiž výnimkou, architekt ju vložil do systému. V podobnom uhle sa znižuje výška poschodia, prikláňa sa prístupový chodník so schodmi a pozorné oko ho objaví aj v interiéri.

Čo teda dom zvonku prezrádza? Najviac hovoria múriky. Napovedajú čosi aj o oblasti, v ktorej stoja. Či už sa štiepaný vápenec páčil viac majiteľovi, alebo architektovi, v každom prípade pekne naznačuje súvislosť s okolím. Za domom sa totiž nachádza neveľmi vysoký, ale strmý vápencový útes. Kameň na múroch síce nie je miestny, pochádza však z texaského lomu pri Lueders na severe krajiny a farebne sa veľmi podobá tomu na útese.

V zornom uhle voda

Dom dokončili v roku 2005. Dobre z neho vidieť centrum texaského hlavného mesta Austin a plusom je najmä pekný výhľad na jedno zo siedmich umelých jazier, ktoré vznikli prehradením rieky Colorado. To inšpirovalo architekta, aby navrhol rezidenciu tak, že z každého okna vidieť vodnú plochu – ak nie priamo jazero, tak aspoň jednu z dvoch nádrží pri dome. Pred zrakmi okoloidúcich je skrytá aj vodná nádrž pred domom, v ktorej majiteľ chová japonské brokátové kapry koi.

Najnápadnejšou črtou domu pri pohľade z ulice je, že majiteľ mimoriadne dbá o súkromie. Zaisťujú ho múry, ktoré možno nazvať paravánové. Architekt nimi splnil požiadavku zacloniť všetky pohľady zvonku do interiéru a záhrady, pri pohľade zvnútra však nezakrývajú zeleň ani oblohu. Už samotné využitie múrov na skomponovanie série schodovitých línií na priečelí naznačuje, že ide o nevšedný dom. Vzhľadom na to, čo sa skrýva za múrmi, vzhľadom na architekta, investora, ale aj na cenu domu je však slovo nevšedný veľmi zdržanlivý výraz.

Dom navrhol Richard Gluckman, známy najmä projektmi pre svetové múzeá, investorom je bývalý člen vedenia veľkej, aj u nás známej firmy, cena domu by bola nadpriemerná aj v najlukratívnejších amerických lokalitách. Tie sa však nachádzajú v Kalifornii a New Yorku a na tunajšie pomery je cena ešte exkluzívnejšia.

Voľba architekta bola veľmi osobnou záležitosťou. Investor má prehľad o výtvarnom umení, v predchádzajúcom dome sústredil zbierku malieb abstraktného expresionizmu. On osobne aj spoločnosť, kde pracoval, patrili a dodnes patria medzi najvýznamnejších súkromných sponzorov Austinského múzea moderného umenia. Gluckman pred niekoľkými rokmi vytvoril projekt rozšírenia múzea, ktorý majiteľ dobre poznal a ktorý sa mu páčil. (Z realizácie, mimochodom, zišlo.)

111253

Mágia čistej plochy

Hlavnou požiadavkou investora, ktorý sa v ostatných rokoch intenzívne zaujíma o východnú kultúru, bolo, aby prostredie malo pokojný až meditatívny ráz. Tieto vlastnosti Gluckmanova architektúra má. Jediným kompromisom mala byť širšia farebná škála, keďže v jeho interiéroch obvykle dominuje biela. Nina Seirafiová, špecialistka na zariadenie v ateliéri Gluckman Mayner Architects, vyberala akcenty, ktoré, hoci sú farebne neobvyklé (napríklad koberec jahodovej farby v jedálni), vytvorili nakoniec celok nevybočujúci z tvorby ateliéru. Figúrky, sošky a sochy Budhu dolaďujú interiér na potrebnú vlnu, podobne ako diela z iných kontextov z takmer všetkých svetadielov.

V labyrinte náročných požiadaviek investora sa architekt zorientoval dobre a v podstate nevynechal nič zo svojho štýlového registra. Stavia predovšetkým na súhre čistých plôch z rozmanitých materiálov. K najkrajším Gluckmanovým interiérom patrí vstupná hala rezidencie, ktorá oddeľuje spoločenskú časť v prízemnom, juhovýchodnom krídle, od trojpodlažnej privátnej časti na opačnej strane. Oddelenie privátneho a spoločenského je tu zrealizované veľmi názorne – stena, za ktorou je spálňa dvoch synov, má rovnaký obklad ako paravánové múriky pred domom, na rozhraní súkromného a verejného.

Kovový kryt schodiska na prvé podlažie s matným čiernym povrchom, pôsobiaci ako plastika, je v Gluckmanovej tvorbe niečím rovnako osobným ako rukopis. Taktiež plocha z mliečneho skla, ktorá stojí oproti, v jeho architektúre len zriedkakedy chýba. Gluckman ňou člení interiéry aj fasády, tu oddeľuje schody z garáže. Greenova rezidencia je neobyčajná od podzemia až po strechu.

Už suterén ukazuje, že nemusí byť drsným a tmavým protikladom obytného interiéru. Je osvetlený cez veľký svetlík a do vstupnej haly sa kráča popri múroch schodišťa s maľbou glasgowského výtvarníka Richarda Wrighta. Okolo prvého z Budhov v hale potom návštevník vstúpi do zvláštneho fluida tohto domu, v ktorom má každý detail svoj logický význam, každý z priestorov je originálny a zároveň previazaný s celkom.