Dlhá cesta k remeslu

29. 06. 2006
Zdieľať

Vraj ak sa budete na Štedrý večer postiť, uvidíte zlaté prasa. Možno. Ale ak si na okno zavesíte vitráž, uvidíte na stenách farebné prasiatka vždy, keď na ňu zasvieti slnko. Určite. Cesta, ktorú za svojimi farebnými prasiatkami musela prejsť vitrážistka Katarína Pokorná, však nebola taká jednoduchá.

Ako si sa vlastne dostala k takej neobvyklej práci, akou sú vitráže?


Dlhá cesta k remeslu

57340

Celé to začalo veľmi zaujímavým dokumentárnym filmom o poľských vitrážistoch, ktorý som videla v televízii. Vtedy sa mi to iba páčilo. Bola to iba taká myšlienka, že práve toto by bola výborná robota, ktorá by ma bavila… A tým to skončilo na dosť dlhé obdobie. Vlastne až dovtedy, kým som neopustila vody Bratislavy. Odišla som z viacerých dôvodov. Možno aj preto, že práca, ktorú som dovtedy robila, ma už tak celkom nenapĺňala. Úplne prozaicky som išla robiť „baby sitting“, čo je pre mladého človeka zo Slovenska asi najprístupnejšia cesta, ako vidieť svet, a hlavne naučiť sa reč. Takže odchod do Londýna bol pre mňa zmenou a okrem iného som tam našla aj svoje remeslo.


Dlhá cesta k remeslu

57344

Moja domáca, ktorej som varovala deti, totiž robila vitráž ako hobby. Mala podkrovný ateliér, kam som často chodila na návštevu pozerať sa jej na prsty. Asi po roku v Londýne som zistila, že rok víz navyše nemôžem premrhať. Vedela som, že domáca robila certifikátový kurz na dizajn a vitráž na Wandsworth Adult College College, že to bolo veľmi dobré a že ho otvárajú aj tento rok. Posledné kolo prijímačiek malo byť asi o týždeň, a tak som odlietala z Bratislavy veľmi narýchlo. No a potom motyka vystrelila, ja som urobila prijímačky a strávila desať mesiacov v škole. Už od začiatku sme si mohli siahnuť na robotu, čo bolo výborné, a mali sme skvelú profesorku Avivu Walton, ktorá nás viedla. Bola to veľmi veselá a kreatívna žena, cez ktorú sa nám takpovediac otvorili oči a človek začal vnímať veci úplne inak než predtým.

Z čoho si financovala štúdium? Študovať v Londýne asi nie je lacná záležitosť.


Dlhá cesta k remeslu

57346

To naozaj nie je, ale dá sa to zvládnuť. Každý si kurz aj všetok materiál platil sám. Zarábala som si tým, že som sa starala o deti. Bola som, našťastie, v rodine, ktorá mi vyšla v ústrety, a mohla som popritom chodiť do školy. Okrem toho som musela stíhať aj ďalšie príležitostné práce. Človek robil všetko, čo sa len dalo – nočné varovanie detí cez agentúru, upratovanie osemizbových domov s troma kúpeľňami… len preto, aby boli peniaze na sklo a veci potrebné na prácu. To bola taká moja úchylka. Niekto si kupuje šaty alebo šperky, ja som všetko minula na sklíčka.


Dlhá cesta k remeslu

57337

Aký bol návrat domov?

Návrat bol nevyhnutný, lebo mi vypršali víza. A vlastne som sa už aj chcela vrátiť. Vedela som, že jediné, čo chcem robiť sú sklíčka, akurát, že to nebolo také jednoduché. Keď som prišla, to bolo v roku 1997, bola som vážne zhrozená a sklamaná, lebo vtedy neboli na Slovensku nijakí dodávatelia skla, ani materiálu; ničoho.


Dlhá cesta k remeslu

57338

Odišla som preto do Prahy. Vedela som, že musím nájsť dielňu, kde by som mohla vitráže naozaj robiť a zdokonaliť sa v remesle. A tak som otvorila telefónny zoznam, hľadala som adresy a volala som… až som sa dovolala. Vlastne môj priateľ náhodou zazrel reklamnú tabuľu firmy Rozeta. Tak som tam teda išla, povedala som: „Dobrý deň, volám sa Katarína, toto som študovala a hrozne by som to chcela robiť. Nemohli by ste ma zobrať?“ A Tomáš Hokeš, môj ďalší učiteľ, povedal: „Co mám s váma dělat. Tak jo.“ Bola som tam potom rok. Nebola to práca na plný úväzok. Cez deň som bola v dielni, a po večeroch som robila za barom v Literární kavárne G+G (Fedora Gála). Na vitrážkach, ktoré som robila v Rozete, som sa vlastne viac-menej znova učila. Trochu inak, inou technikou, iným spôsobom, lebo to, čo Angličania považujú za vitrážnické remeslo, sa nehodnotilo v Čechách veľmi kladne.


Dlhá cesta k remeslu

57351

Je jednoduché robiť toto remeslo na Slovensku?

Keď človek veľmi chce, tak sa to, samozrejme, dá. Zo začiatku bol problém v tom, že ľudia o vitrážach nevedeli. Ale z roka na rok sa to zlepšuje. Ľudia majú otvorenejšie oči, viac sa o vitrážach publikuje a vidnieť ich viac aj v domoch a administratívnych budovách. Okrem toho si dnes už ľudia môžu častejšie dovoliť malé potešenie. Lebo vitráž dnes nie je nevyhnutná vec. Kedysi to bola nevyhnutnosť. Ľudia nedokázali vyrobiť veľkú tabuľu skla, tak robili vitráže a okná skladali z malých sklíčok. Teraz už to nie je nevyhnutnosť, je to niečo navyše. Ďalší problém je v tom, že ani v Čechách, ani na Slovensku neexistujú huty na výrobu farebného tabuľového skla. Je to veľká škoda, lebo hlavne Česi v tom mali dlhoročnú tradíciu a robili krásne sklo. Posledná takáto huť, v Tasicích, zanikla asi v ´98 roku alebo ešte o niečo skôr. A tak treba všetko sklo dovážať, a preto je aj drahšie. Úžasná huť, ktorá vyrába asi najširšiu farebnú škálu, je v Jasle v Poľsku. Ale je to dosť veľký výlet. Viedeň je síce blízko, ale ak si človek pripočíta k pôvodnej cene ešte aj clo… Keby bol na Slovensku výrobca farebného skla, boli by asi dostupnejšie aj vitráže.

Prečo ťa oslovilo práve sklo? Prečo nie drôty, hlina, alebo kameň…?


Dlhá cesta k remeslu

57352

Možno pre farby. Možno boli dôvodom kostoly a tá atmosféra v nich. Kostol je asi prvé miesto, kde človek vníma vitráž. Že sú to farbičky a obrázky z drobných kúskov. A asi aj to, že aj keď je vonku taký sivý novembrový deň, tak ten farebný slimák v okne je vždy rovnako veselý a poteší ťa. Sklo je taký zvláštny materiál. Rada robím zo skla napríklad priestorové a plastické veci. Keď človek vidí tabuľu skla, pripadá mu ako úplne netvárny materiál, ktorý sa nedá ohnúť, prispôsobiť, urobiť ladnú krivku. A pritom, keď sa nareže na malé kúsky, dajú sa z neho vyčarovať úplne mäkké tvary.


Dlhá cesta k remeslu

57341

Kde berieš predlohy a námety?

Sú vlastne dve cesty. Buď robím vitráž podľa vlastného návrhu, alebo prerobím do skla nejaký obraz. Môj obľúbenec je pán Friedensreich Hundertwasser, ktorého veci robím stále, lebo sú úplne zázračné.

Tá inšpirácia niekedy príde, a niekedy nie. Veľa napríklad nájdem v knižkách, ale človeka môže osloviť aj zdanlivo nepodstatná vec. A tak si sadnem a kreslím. Kreslenie som vždy mala rada. Pôvodne som chcela ísť na ŠUP-ku, ale odhovorili ma.

Ako sa môže človek na Slovensku dostať k takejto práci?

Mať tak štrnásť a vedieť to, čo viem teraz, tak odchádzam do Železného Brodu. Sklárska priemyslovka v Železnom Brode, v severných Čechách, má v Európe veľmi dobré meno, a robia tam aj vitráže, aj maľovanie na sklo. Ako zahraničný študent by som za štúdium musela platiť, a nie je to lacná záležitosť, ale vždy sa dá nájsť nejaká cesta.


Dlhá cesta k remeslu

57347

Ale škola je jedna vec, ktorá dá človeku teoretický základ, a prax je väčšinou niečo iné. Remeslo sa podľa mňa dá asi najlepšie naučiť u niekoho, kto to robí dlho, rád a poctivo. Tak, ako to bolo za starých čias, keď tovariši chodili od majstra k majstrovi a u každého sa mohli niečo naučiť. To by bolo asi užitočné pri každom remesle. Ak robíš reálnu zákazku a niekto ti pozerá na prsty a vždy ti po nich klepne, že to zle držíš a zle si sa k tomu postavila, nerež to takto, ale z opačnej strany a takto to lám… a ukáže ti grify, ktoré nikde v knižkách nie sú, tak sa na tom jednom kuse naučíš veľmi veľa. Je to o tom, že ti to niekto chce povedať a dať. Ja som za veľa vďačná pánovi Petrovi Švambergovi z Tábora, ktorému budem ďakovať ešte asi mnoho rokov. Stretla som sa s ním na druhom Domácom veľtrhu skla v Skalici u České Lípy. Od toho momentu vzniklo veľmi pekné priateľstvo. Ale hlavne je to pre mňa vzácny človek, ktorý nemá problém rozdávať, a vždy, keď som tam, veľa sa naučím. Lebo jeho 25-ročné skúsenosti sú nezaplatiteľné. To sa asi na nijakej škole nedá získať.


Dlhá cesta k remeslu

57343

Čo by si si želala?

Asi aby ľudia chceli sklíčka a chceli si robiť radosť. Nemusí to byť celé okno. Stačí aj malý kúsok farebného skla, aby potešil oko aj dušu. Aj preto som robila jednu vitráž na onkológiu na Klenovej. Je to vlastne darček pre ľudí, ktorí tam chodia už možno z posledných síl. Aby sa mohli tými farbami aspoň trochu potešiť. A ešte je mojím snom mať vlastnú pec a môcť piecť sklo a spekať a lahať a experimentovať. Lebo so sklom sa dajú robiť úplne zázračné a strašne zaujímavé veci.

Ďakujem za rozhovor.






Katarína Pokorná
sa narodila v roku 1972 v Martine, absolvovala SPŠS, odbor pozemné staviteľstvo, v Bratislave. Po skončení školy pracovala v architektonickom ateliéri Bogár-Králik-Urban. V rokoch 1996 až 98 absolvovala certifikátový kurz Vitrážnictvo a dizajn v Londýne, na Wandsworth Adult College, a prax vo vitrážnickej dielni Rozeta v Prahe. Od roku 1999 má vlastný ateliér a pracuje na voľnej nohe.


Dlhá cesta k remeslu

57348

Kategória: Dekor Dizajn
Tagy: dd dekorácie interiérový dizajn sklo vitráž
Zdieľať článok

Diskusia