Starý železničný vagón si pri Telgárte prerobili na štýlovú kaviareň

Andrej a Zuzka sú mladý a mimoriadne akčný pár. Hlavy majú plné nápadov, ako prilákať ľudí do Andrejovho rodiska, Telgártu. Ale tam sa to nekončí. Chcú im ponúknuť zážitky a možno ich aj trochu dovzdelať o histórii a o tradíciách tohto malebného kraja. So vzrastajúcim záujmom o technické pamiatky na Slovensku prichádzajú v poslednej dobe aj návštevníci do Telgárt, aby sa odfotili pred známym Chmarošským viaduktom, ktorý bol za posledný rok vari najfotogenickejším miestom na slovenských sociálnych sieťach.

Zuzka s Andrejom si neďaleko tohto „insta spotu“ otvorili kaviareň. Teda najskôr ju sem priviezli na veľkom nákladiaku. Z jaskyne. Ale nech o tomto zaujímavom nápade radšej porozprávajú sami.

Majitelia Andrej a Zuzka Šramkovci. Zdroj: Miro Pochyba

Ako vznikol nápad urobiť si kaviareň v starom vagóne?

Vždy som chcela mať kaviareň a keďže tento pozemok patril môjmu mužovi, bolo zrejmé, že bude stáť tu. Jemu sa to celé najskôr nepozdávalo. „Kaviareň v Telgárte?“ pýtal sa skepticky. Potom však kdesi naďabil na článok, ktorý ponúkal turistické ubytovanie vo vagóne kdesi v Česku a napadlo mu, že ak teda kaviareň, tak prečo nie vo vagóne. Predsa len, Telgárt je s vlakmi úzko prepojený. Stojí na legendárnej trase Červená skala – Margecany. A keďže ja som chcela kaviareň, ktorá by sa niečím odlišovala od tých bežných, pustili sme sa do realizácie.

Nechceli sme moderný plechový vlak, ale klasický drevený s dizajnom do 30. rokov minulého storočia. Nič luxusné na štýl Orient Expressu. Veď ani na tejto trati také vlaky nikdy nejazdili.

majitelia Zuzka a Andrej

Bolo zložité nájsť starý vyradený vagón na predaj?

Staré vagóny sú všade. Sú ich plné železnice. Ale dostať sa reálne k nejakému, to bola čistá katastrofa. Tento sme našli len 12 kilometrov odtiaľto, pri Dobšinskej ľadovej jaskyni, kde slúžil mostárom. Išli sme sa naň pozrieť a spočiatku sme boli skeptickí, pretože nemal podvozok. Vyzeral ako maringotka, bol zasadený vo vysokej tráve a nič v ňom nebolo. Kúpu sme teda veľmi zvažovali, ale potom sme si povedali, že veď nájsť vhodný podvozok predsa nemôže byť také ťažké a vagón sme kúpili.

Pôvodný stav. Zdroj: Miro Pochyba

Predpokladám, že ste sa hlboko mýlili.

Presne tak. Veľmi rýchlo sa ukázalo, že zohnať vhodný podvozok bude ešte väčší problém, ako nájsť a kúpiť vagón. Musí totiž sedieť šírkou aj dĺžkou, aby vagón nepôsobil komicky. Nakoniec sa nám podarilo aj to.

Aj dobre viditeľné miesto povedľa slovenskej Route 66 pomáha do kaviarne prilákať okoloidúcich turistov či okolo jazdiacich motorkárov. Zdroj: Miro Pochyba

Ako ste sem vagón prepravili a v akom bol stave?

Z jaskyne sme ho priviezli na veľkom nákladnom kamióne a vyzeral hrozne. Bol starý, ošúchaný, vnútri boli priečky a postele. Museli sme ho „vypitvať“ a poriadne vyčistiť.

Mali ste jasno o tom, ako bude vyzerať interiér? Kde ste sa inšpirovali?

Študovala som interiérový dizajn, takže skúsenosti so zariaďovaním mám, ale predsa len, toto bolo trochu špecifické zadanie. Chceli by sme koncept kaviarne vo vagóne prispôsobiť tejto oblasti, teda určite neurobiť žiadny Orient Express. Nechceli sme, aby to pôsobilo príliš luxusným dojmom, veď ani na tejto trati nikdy nejazdil luxusný vlak.

Malo to byť niečo klasické, čo by nekričalo. Dali sme vyrobiť zelené sedačky, aké sa kedysi nachádzali vo vlakoch. Drevené stoličky sme kúpili z druhej ruky, na steny som zvolila tapetu a všetko doplnila starožitnými a historickými artefaktmi. Aj železný schod vonku je originál, rovnako ako tabuľa odchodov a vonkajší nápis Švermovo (pôvodný názov obce), ktorý sme dali zrepasovať. Ľudia nám dokonca začali nosiť rôzne dobové veci s otázkou, či sa nám sem nebudú hodiť.

Infrapanel zháňali tak, aby bol najmä nenápadný a nesvietil naoranžovo. Podlaha je už použitá, ale poskladali ju nanovo. Zapadla sem dokonale. Vagón je odspodu zateplený, keďže staré okná veľmi netesnia, a vnútri sú navyše aj infrapanely, aby mohla kaviareň fungovať aj počas zimy. Snáď bude tá nastávajúca lepšia, ako tá posledná… Zdroj: Miro Pochyba

Ako dlho vám trvalo, kým ste vagón dostali do súčasnej podoby?

V máji minulého roka sme ho kúpili a priviezli a v júli sme kaviareň otvorili, v auguste sme tu mali svadobné fotenie. Manžel má s rodinou menšiu stavebnú firmu a veľmi šikovných robotníkov, takže to bolo tak rýchlo aj vďaka nim. Technické veci a stavebné povolenia riešil on, ja som mala na starosti dizajn.

Povedzme si to rovno. Mnohí ľudia prídu, urobia si štýlovú fotku pri viadukte a tam sa to končí. My ich chceme trochu dovzdelávať, aby poznali, ako sa to tu všetko stavalo. Telgárťania sú veľmi hrdí na svoju históriu a pôvod.

Zuzka Šramková

Kávu si môžu za pekného počasia ľudia vychutnať aj vonku na terase či na prívese za vagónom. Viem však, že chystáte aj iné lákadlá pre návštevníkov.

Občas bojujeme s priestorom, vagón nenafúkneme, ale je zase je útulný. Preto sme postavili terasu. Najmä cez víkendy sa tu zastaví pomerne dosť výletníkov. Až nás to samých občas prekvapí. Ponúkame im slovenskú kávu Mlsnacava, pečivo od miestnej panej, limonády… Plánujeme robiť aj posedenia v tráve na štýl pikniku, kde hostia dostanú deky a nabalené piknikové koše a môžu sa hostiť pri pohľade na krásnu prírodu či viadukt. Chceli by sme premietať filmy v letnom kine a usporadúvať komorné koncerty. Čoskoro vedľa kaviarne pribudne zmrzlinový domček s výdajným okienkom, v ktorom bude špachtľou naberať zmrzlinu z retro vitríny pán v železničiarskej uniforme so zatočenými fúzmi. Skrátka, snažíme sa, aby všetko zapadalo do tohto nášho vlakového konceptu.

Profil

NEHNUTEĽNOSŤ

Starý železničný vagón prerobený na štýlovú kaviareň na okraji obce Telgárt. @depocafe_telgart

MAJITELIA

Manželia Andrej a Zuzka Šramkovci. Ona vyštudovala financie, ale jej srdce si získal interiérový dizajn a po absolvovaní kurzu v Design Academy začala navrhovať interiéry. On s rodinou podniká v cestovnom ruchu, ale zároveň má na starosti marketing lyžiarskeho strediska či ubytovania v Telgárte. So Zuzkou sa skvele dopĺňajú aj napriek tomu, že ona je veľká detailistka a on vraj vôbec…

Text: Katarína Barošová

Foto: Miro Pochyba

Zdroj: Časopis Môj dom