Z dediny sa stala lukratívna mestská časť. Nechceli sme, aby deti vyrastali v zhone, vraví herečka Marta Potančoková o odchode z mesta

Väčšinu života ste doposiaľ prežili v bratislavskom Devíne, kde ste sa narodili a kde dodnes býva vaša mama. Čo bolo hlavným momentom, prečo ste hľadali bývanie mimo Bratislavy?

Poviem to na príklade Devína. Tam som sa narodila, vyrastala, vtedy bol Devín takmer časom nedotknutou dedinou – v dôsledku nechcenej izolácie. Pamätám si, že som hrávala volejbal na ulici, ale dnes som tam už nemohla dievčatá naučiť bicyklovať pre hustú premávku. Zmenilo sa aj okolie a z príjemnej dedinky sa stala lukratívna mestská časť. Vo mne sa zintenzívňoval pocit neslobody. Vždy som túžila po domčeku pod lesom a po dedinskom živote.

Prázdniny som ako dieťa trávila u babičky v typickom vidieckom domčeku pri Leviciach. Chovala sliepky, prasce, kačky – takže tieto moje skúsenosti z detstva sa určite podpísali aj pod moje celoživotné pocity a túžby. Manžel je rovnako nastavený, vyrastal v okolí Hriňovej a pamätá si, ako žili naši predkovia.

Rozhodli sme sa, že to doprajeme aj svojim deťom. Nechceme, aby vyrastali v zhone a v strese, a aj my sme sa ho potrebovali zbaviť. Prvý rok v Chvojnici sme si užívali ako pobyt v ozdravovni, vnímali sme to úžasné ticho, skutočnú tmu, vône a neviem koľko odtieňov zelenej. Presťahovanie sme vnímali skôr ako pocit návratu niekam, návratu domov. Obaja sme sa vrátili domov – ja možno v spomienkach k babičke, manžel do rodného kraja.

Marta Potančoková nechcela, aby jej deti vyrastali v strese. Aj my sme sa ho potrebovali zbaviť, vraví. Zdroj: Archív Marty Potančokovej

 Celý váš životný štýl je prepletený úctou k starým hodnotám, k životu našich predkov, láskou k poctivým remeslám. Ako ste riešili interiér?

Neorientujem sa úplne v štýloch, riešila som ho podľa pocitov. Základom sú prírodné materiály, funkčnosť, jednoduchosť. Nie som zberateľ, ktorý si potrebuje vystaviť svoje úlovky. Každý kus nábytku musí byť umiestnený tak, aby čo najlepšie spĺňal svoj účel. Domček budeme postupne dolaďovať podľa potreby. Keď sa nadýchnete okolitej krásy prírody, zistíte, že sa nemáte kam ponáhľať.

Pri zariaďovaní nového bývania v dedinke Chvojnica nemohol chýbať sporák na drevo. Prečo?

Pravidelne pečiem chlieb (kváskový aj rýchly z kvasníc – poznámka redakcie), prakticky ho už ani nekupujeme. Hovorí sa, že ten z pece na drevo je ešte chutnejší, tak sa teším, kedy ju vyskúšam. Samozrejme, kuchyňa – a nielen tá – musí byť v prvom rade funkčná, tak som zariaďovala celý dom. Každý predmet v ňom má vlastný účel.

Na dedine si Potančokovci užívajú prírodu a všetko to dobré i hravé, čo im ponúka. Zdroj: Archív Marty Potančokovej

Ručne vyrábaný nábytok či doplnky majú silné čaro napriek tomu alebo skôr práve preto, že sú nedokonalé. Doprajete si vy sama možnosť byť niekedy nedokonalá?

To je moje životné krédo. (smiech) Jednoducho som taký naturálny typ. Mám rada prirodzenosť. Závidím chlapom, že sa nemusia maľovať. Nechápem, prečo by sme my ženy mali stále nosiť nejakú masku. Ženy sú prirodzene krásne a aj starnutie – ak ho prijmete – je prirodzenou súčasťou života. Mimo pracovného života mejkap nepoužívam. Rovnako aj pri oblečení uprednostňujem materiál a funkčnosť. Potrebujem sa cítiť príjemne a pohodlne. Samozrejme, pri mojej práci je mejkap povinnosťou a rada sa zverím do rúk maskérok a kostymérok.

Patrí do vašej domácnosti aj nejaké zvieratko?

Priniesli sme si so sebou psa, 16-ročného teriéra, ktorý je na kopaniciach veľmi šťastný. Okrem toho musel prijať fakt, že do našej svorky prišli mačičky. Na počudovanie, kvôli nám sa dal prehovoriť. Predtým totiž vždy mačky vyháňal. Cítili sme, že tento ústupok spravil vyslovene kvôli nášmu spolužitiu. Takže máme dve mačky, psa, sliepky, v malom jazierku rybičky… A keď už raz nebudú chodiť žiadne ponuky, tak budem chovať kravu. Majú krásne oči a vedela by som, čo robiť s tým mliekom.

Súčasťou pozemku je príjemná záhradka so starými stromami i s úžitkovou časťou. Keďže je v blízkosti les, zavítajú k vám občas na návštevu aj divé zvieratá?

Čo nie je oplotené, to zjedia daniele. Náš pozemok je oplotený, ale našli si dieru v plote, zjedli mi cesnak aj kvety, takže sme ju museli zaplátať. Ale ono je to vlastne krásne, keď sa pozriete z balkóna a vidíte pásť sa stádo danielov.

Čo pestujete v záhradke?

Založila som si permakultúrnu záhradku, ktorá je síce dlhodobou záležitosťou, ale pracujem na nej už druhý rok, takže vidím prvé úspechy. Zaujímavé je, že som si záhony založila presne na mieste, kde mala záhradu niekdajšia obyvateľka domu, ktorá tu prežila celý život – bez toho, aby som o tom vedela. Povedala mi to suseda, keď prišla na návštevu.

Pri dome Marty Potančokovej nechýba ani úžitková záhrada. Zdroj: Archív Marty Potančokovej

Ste veľmi energická a pozitívne naladená žena. Odkiaľ čerpáte ďalšiu a ďalšiu energiu?

Keď sa vám podarí zbaviť sa stresu, zistíte, že máte v sebe studnicu energie. Často si totiž sami odoberáme energiu v meste, v práci, negatívnymi vzťahmi. Silu čerpám z prírody. Vlastne od narodenia dvojčiat v mojej štyridsiatke, keď som dostala zabrať, zisťujem, že mám strašne veľa energie. Musela som však upraviť stravu, vylúčiť cukor a alkohol, spolu s manželom sme prestali jesť mäso… Úplne nás to reštartovalo. Takže zdravý životný štýl nie je žiaden blud ani výstrelok, ktorý onedlho prejde. Paradoxne – všetci to vieme, ale len málokto sa na zmenu skutočne odhodlá.

 … a teraz k tomu vediete aj deti.

Jednoznačne. Nekupujeme im žiadne sladkosti, sladené nápoje, polotovary, varím a pečiem doma z čerstvých surovín z lokálnych zdrojov. Keď sa rozhodnú pre nejaký životný štýl v dospelosti, je to ich vec. Platí však, že návyky im dávame my rodičia odmalička. Tak prečo im odovzdávať rovnaké zlozvyky, s ktorými dospelí neraz bojujú celý život? Takým zlozvykom je alkohol, prejedanie sa, sladkosti, umelé prísady, polotovary.

Dnešné deti jedia veľa sladkostí plných chemických látok a cukru, myslím si, že aj v dôsledku toho sú nesústredené a hyperaktívne. Aj preto sme sa rozhodli odísť z Bratislavy, keď mali deti šesť rokov. Chceli sme, aby boli v kontakte s prírodou a poznali život, akým žili naši predkovia. Dnes chodia do úžasnej prerobenej školy, kde je v triede 11 detí. Väčšina z nich chodí do školy na bicykloch, a keď idú na výlet, je to skutočne celodenná túra, nie vozenie sa v autobuse. To jednoducho v meste nie je možné.

Marta Potančoková je zástankyňou zdravej stravy a pečenie i varenie jej vôbec nie je cudzie. Zdroj: Archív Marty Potančokovej

Na vašom Instagrame som si všimla krémy z byliniek. Čo všetko doma vyrábate?

Mojou veľkou záľubou sú staré kuchárske knihy. Keď mám večer čas, listujem v nich a študujem, ako varili naši predkovia. Keď som prvý raz piekla chlieb či robila maslo a syr, zistila som, že je to vlastne veľmi jednoduché. Úprimne, je pre mňa záhadou, že sme na toto všetko zabudli, že už to neodovzdávame mladším generáciám. Radšej sa spoliehame na nekvalitné veci z obchodov, ktoré sú navyše predražené.

Bylinkujeme spolu s deťmi, zberáme ich, sušíme, robíme si čajíky. Keď som zistila, aké jednoduché je urobiť si bylinkový krém na pleť, otvárala som oči.

Prejdime k vašej profesii. Naši čitatelia vás poznajú ako muzikálovú, divadelnú či seriálovú herečku a aj ako speváčku. Ktorá z doterajších postáv vám sadla najviac?

Základom mojej práce je muzikál, som však veľmi vďačná, že môžem popritom spievať v kapele Preßburger Klezmer Band, že občas príde natáčanie a občas dabing. Musím povedať, že vždy keď bola moja skúsenosť s postavou, ktorú som stvárňovala, veľmi pozitívna alebo negatívna, mohli za to ľudia, nie samotná rola. Ak sa mi niečo na práci nepáčilo, boli to napäté vzťahy a jednoducho ľudský faktor. Raz sa mi stalo, že som preto z projektu odišla – to je výhoda skutočnosti, že som na voľnej nohe.

Keď si ma vyberú na základe kastingu, i keď po štyridsiatke mi už ponuky zvyknú aj chodiť, okamžite vnímam dôveru, ktorú opätujem. Samozrejme, ku každej postave si musím nájsť vlastnú cestu. Vždy je to tvorivý proces, ktorý niekedy trvá kratšie, inokedy dlhšie a nedá sa urýchliť. Na druhej strane nemôžem ani hneď povedať, že táto postava mi nesedí. Stotožnenie, zžitie s postavou trvá niekedy mesiac i viac. Stane sa, že herec rozlúskne svoju postavu až po premiére. Jednoducho je to proces hľadania a nachádzania a práve toto ma baví.

Záber z divadla z inscenácie Bedári. Zdroj: Marek Malůšek

Čo aktuálne pripravujete?

Po našom rozhovore idem rovno do dabingu, pripravujeme spievanú disneyovku. Nerada hovorím o projektoch, ktoré ešte nie sú uzatvorené. Neraz sa mi stalo, že sa projekt odložil pre nedostatok financií alebo iné faktory, takže nerada hovorím o tom, čo sa chystá.

Text: Sabína Zavarská
Foto: Archív Marty Potančokovej
Zdroj: časopis Môj dom